Doc. RNDr. Ladislav Kvasz, Dr. vyštudoval matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Absolvoval dlhodobé štipendijné pobyty na Moskovskej štátnej univerzite, Viedenskej univerzite, King’s College v Londýne, Kalifornskej univerzite v Berkeley a Technickej univerzite v Berlíne.

V súčasnosti pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave, kde už päť rokov vedie seminár z filozofie matematiky pod interným názvom Frege’s dance group. V roku 2008 mu vo vydavateľstve Birkhäuser vyšla monografia Patterns of Change. Linguistic Innovations in the Development of Classical Mathematics.

Študovali ste v osemdesiatych rokoch. Aké boli vtedy podmienky i spôsob práce na fakulte?

Začal som študovať matematiku na „matfyze“ v roku 1980. Pár rokov po Charte 77. Bolo to také zašraubované obdobie, povinný marxizmus... Ponižujúce, no na druhej strane okolnosti zapríčinili, že mnoho odborníkov, ktorí boli z nejakej príčiny profesionálne odstavení, mali dosť času. Nemohli mať profesúry – napríklad vynikajúci matematik Ján Mózer – takže ak som s ním chcel diskutovať, našiel si čas prakticky kedykoľvek. Tiež existovali rôzne paralelné aktivity – textové semináre na pomedzí matematiky a filozofie, bytové semináre, napríklad u biológa Petra Sýkoru alebo Egona Gála, kde sa prekladali texty z kognitívnych vied, vznikali malé komunity, v ktorých človek utiekol z tej sivosti. Navyše pedagógovia mali dobre pripravené prednášky a ochotne sa venovali študentom. Systém dnes ide akoby proti učeniu, proti tomu, aby učitelia mali dosť času na študentov. Musia písať, administrovať granty, zháňať peniaze. Študentov je viac a je tu aj oveľa väčší publikačný tlak.

Po skončení školy ste nastúpili na ašpirantúru. Neskôr ste v nej pokračovali na Moskovskej štátnej univerzite. Čo to pre vás znamenalo?

Chcel som robiť didaktiku matematiky u Milana Hejného, ale on bol vtedy jedným z tých nežiaducich a ja som skončil školu s cenou ministra, tak sa to nepodarilo. Ponúkli mi ašpirantúru vonku, čo sa nedalo odmietnuť. Didaktika matematiky v Rusku neprichádzala do úvahy, tak som zvážil, že by bolo lepšie ísť na matematiku. Profesor Sokolov, ktorého som si vybral, ma ohúril prístupom k svojej práci na teórii galaktických dynám. Robil to totiž naplno. To bol prvý impulz, aby som si aj ja našiel oblasť, ktorá ma podobne naplní. Oddanosť veci je, nielen vo vede, základný predpoklad kvality.

Článok je súčasťou prílohy TREND Špeciál - Vysoké školy 2008.
Na tejto stránke nájdete všetky články prílohy.

Ako to vyzerá, keď sa veda robí naozaj?

Hneď prvý deň, keď som prišiel, mi napísal na papier diferenciálnu rovnicu a povedal, že ju mám vyriešiť. Chcel odo mňa, aby som mu každý večer zreferoval, ako som pokročil. Tvrdil, že mladí vedci robia chybu, keď na problémoch dlho stoja. Keď sa zaseknú, čo je úplne normálne, majú školiteľa, ktorý pravdepodobne na rovnakých veciach stál tiež. Stačilo teda zavolať a on mi povedal: „Toto sa rieši takto, choď ďalej.“ Po dvoch týždňoch, keď už ani on nevedel, ako ďalej, zavolal kolegovi a šli sme spolu na seminár z poréznych médií – vôbec som netušil, o čo ide. Vzadu sedelo asi 20 ašpirantov, vpredu šesť profesorov. Ašpirant príde, povie problém, sadne si. Páni profesori sa začnú prechádzať a diskutovať o tom. Po dvadsiatich minútach bolo jasné, ako na to. Za mesiac som mal vďaka tomu článok, ktorý neskôr vyšiel v dobrom anglickom časopise.

Dalo sa už vtedy publikovať v zahraničí?

Článok som posielal z Československa, v Rusku ešte kontrolovali poštu. Po pár mesiacoch mi prišiel posudok: „Je to celé triviálne a zlé.“ Zatmelo sa mi pred očami. Sokolov si prečítal posudok a povedal: „Nepochopili to.“ Napísali sme šéfredaktorovi našu argumentáciu na všetky námietky recenzenta. Stačilo to preformulovať, aby bol text jednoznačný, poďakovali sme recenzentovi a išlo sa ďalej. To bola ďalšia dôležitá skúsenosť, ako to funguje v komunite prírodovedcov. Recenzent umožní autorovi článok zlepšiť, uvidieť ho „inými očami“. Keď kritizuje, tak kritizuje vecne. A to môže článku pomôcť. Nie je to útok alebo podtŕhanie nôh konkurencii, ale práca na spoločnej veci. U nás sa aj doteraz, hlavne v spoločenskovedných časopisoch, články neposudzujú, čo je porušenie profesionálnej etiky.

Pokračovali ste na katedre humanistiky na „matfyze“, ktorá už dnes neexistuje.

V minulosti boli na všetkých fakultách ústavy marxizmu-leninizmu. Každý študent v ČSSR mal štátnicu z tohto „predmetu“. Keď sa po 1989 tieto ústavy likvidovali, ostala myšlienka, že by aj matematici a prírodovedci mali byť vzdelaní v humanitných odboroch. Založili sa nové katedry – názov bol návrh Ladislava Kováča, vtedajšieho ministra školstva – podľa vzoru „departments of humanities“ z Anglicka. Tieto katedry však okolie vnímalo ako nástupnícke katedry po marxizme. Averzia k nim nikdy neprestala a postupne zanikali. Naša vydržala dosť dlho, skoro 15 rokov.

Animozita medzi prírodovedcami a humanitne orientovanými odbormi je tu stále. Prečo?

Podľa mňa animozita je pozostatkom z obdobia, keď každý, kto sa chcel stať docentom či profesorom, musel absolvovať tzv. Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu. Asi až nová generácia, ktorá o VUML vie iba z počutia, tým nebude poznačená. Ako druhý zdroj je to, že sa navzájom nepoznáme. Aj keď formálne tvoríme univerzitu, v skutočnosti sme iba voľná asociácia fakúlt. Matematik môže prežiť celý život na Univerzite Komenského a nestretnúť lekára, farmaceuta, filozofa či právnika. Chýba kampus, kde by sa spolu stretávali odborníci z rôznych odvetví, chýbajú spoločné projekty. Grant prináša peniaze na pracovisko, ktorým je fakulta. Preto človek, ktorý dáva svoju vedeckú kapacitu do projektu administratívne ukotveného na inej fakulte, tú svoju pripravuje o peniaze. Čo sa mňa týka, z bytových seminárov a paralelnej kultúry som poznal viacerých filozofov, historikov, umelcov. Preto som si vždy uvedomoval, čo spája „exaktné“ a „humanitné“ vedy aj čo ich rozdeľuje. Mňa vždy zaujímala práve hranica medzi nimi, hranica, ktorá sa v dejinách rôzne posúvala.

Ako ste vnímali rok 1989 na škole? Naplnili sa vtedajšie očakávania?

Bol to veľký krok vpred. Obdobie medzi rokmi 1990 a 1993 bolo naozaj veľmi pozitívne. Ľudia, ktorí boli z politických dôvodov odstavení, začali robiť akademickú kariéru. Mnohí sa konečne dostali do pozícií, v ktorých mali byť už 15 rokov. Začali učiť to, čo naozaj chceli. Študenti a výučba boli ešte stále rovnako dôležité. Nástup mečiarizmu, konflikty univerzít s ministerstvom školstva, zmena financovania a škrtenie rozpočtov mnohými vecami otriaslo. Ako problém vidím to, že ľudia, ktorí po roku 1989 nastúpili, nastavili systém habilitácií a inaugurácií podľa seba. Tak, aby sa tí, ktorí robili kariéru pred rokom 1989, nikdy nemohli stať profesormi. Vznikol stav – prestarnutosť profesorského zboru –, z ktorého nevieme dodnes vycúvať. Niet pomaly profesora pod 50 rokov. Podľa mňa je absurdné, že asistenti bežne vedú prednášky. Na to, aby sa asistent mohol habilitovať, musí podať vedecký výkon. No celé je to postavené tak, že keď je človek mladý a mal by odborne rásť, má najvyšší úväzok. A keď už je profesor a mal by hlavne odovzdávať, má najnižší úväzok. Nezdá sa mi to zdravé. Ale ťažko sa tým dá hýbať, ľudia si svoje privilégiá strážia.

Čo priniesla vysokým školám otvorenosť pre svet?

Po novembri sa chodilo z Bratislavy bežne do Viedne na semináre a do knižníc. Boli sme vtedy pre nich zaujímaví. Dnes sa to už nerobí, prvotný záujem vyprchal a nenašla sa spoločná reč. Každodennosť zvíťazila.

V čom bola skúsenosť so západným svetom odlišná?

V roku 1994 som dostal Herderovo štipendium od súkromnej nadácie Alfreda Toepfera. Rok som bol vo Viedni, teda na štandardnej západnej univerzite. Písal som doktorskú prácu. Zaujalo ma, keď profesor na seminár z logiky doniesol 15 kníh – rozdal ich, každý mal referovať jednu kapitolu z tej svojej. U nás sa spravidla preberá jedna kniha, o ktorej sa diskutuje, prípadne existujú skriptá a ide sa podľa nich. Konfrontácia s množstvom prístupov k predmetu prináša prehľad. V spomínanom príklade 15 rôznych autorov ponúka rôzne nuansy a osobné prístupy – čiže otvorenosť k alternatívam. Navyše, všade na západe, kde som bol, mali skvelé knižnice. To my nemáme.

Je otvorenosť skôr kultúrny predpoklad alebo je to problém financovania?

Jeden príklad slovenskej uzavretosti – mám jednu krásnu knižku od profesora Jura Hronca Učiteľova osobnosť. Vydal ju v roku 1926 a písal v nej o demokracii a Masarykovi. Neskôr, v roku 1940, cenzor túto knihu zakázal. Pozoruhodné je, že takto sám úradujúci rektor, zakladateľ Slovenskej technickej univerzity, mal svoju knihu na indexe. Hlúposť je sila. Nie presvedčivé argumenty, ale zákaz. Kým sa napríklad v Rakúsku o alternatívach diskutuje, u nás sa vytláčajú na okraj verejného priestoru a prezentuje sa jeden názor. V súčasnosti to už nie je také tvrdé, no od uzavretosti po otvorenosť je dlhá cesta a my sme niekde v polovici. Nič nám nebráni poznať alternatívy, ale my ich jednoducho nepoznáme.

Týmto sa odlišujú dobré školy od tých našich?

Na Slovensku je množstvo veľmi dobrých tímov. Sú skupiny ľudí či jednotlivci, ktorí robia skutočnú vedu. Problém je v množstve týchto tímov a ľudí. A do akej miery sú schopní „infikovať“ svojím prístupom školu, pracovisko, spoločnosť. Škola má svoju zotrvačnosť a skupinky ľudí si vytvárajú svoje alternatívne priestory. Kontúry našich limitov sa o niečo vyjasnia, ak vezmeme do úvahy napríklad Moskvu. Tá má 10 miliónov ľudí. Dve Slovenská v dosahu mestskej hromadnej dopravy. Je tam úplne iná miera komunikácie medzi univerzitami – kým na Slovensku sme nemali profesora geometrie, v Moskve si robili pikniky. Boli ôsmi, chodili s rodinami na výlety a diskutovali. Rusko je 50-krát ľudnatejšie ako Slovensko, teda na jedného talentovaného Slováka je 50 talentovaných Rusov a z nich sa 30 dostane do Moskvy. Sokolov mi vravel, že veľmi knihy nečíta, lebo buď jej autor, alebo prekladateľ je v Moskve a je jednoduchšie zájsť k nemu na seminár. Dynamika intelektuálneho života Moskvy je obdivuhodná. To isté platí pre všetky špičkové americké univerzity. Ibaže tam zberajú smotanu z celého sveta.

Akú funkciu má komunita vo vede?

Rozhodujúcu. Sú samolezci, čo dosiahnu napriek komunite skvelý výsledok (napríklad teológ a sociológ Ján Lajčiak na Slovensku). Nepriaznivé prostredie ovplyvňuje jednotlivca niekoľkými spôsobmi: jednak viaže energiu a na skutočnú prácu jej ostáva menej. Ďalej prísun informácií – čím viac kníh je v komunite čítaných, o ktorých sa diskutuje, tým je prostredie podnetnejšie a stretáva sa viac ideí. Ďalej publikum, môže byť kritické a môže usmerňovať a pomôcť. Myslím si, že veľkí ľudia – vedci, ktorí prelamovali ľad, urobili väčšinou jeden počin, ktorým ho prelomili, no sami sa pritom často zlomili. Ostalo po nich veľké dielo, ale je otázne, kam by sa dostali, keby nemali toľko prekážok – toho ľadu na lámanie.

Dochádza na slovenských univerzitách k extrahovaniu talentov?

Mám pocit, že je v tom problém. Spomeniem matematické kluby a krúžky. Tie fungujú ešte od profesora Milana Hejného z čias socializmu. Keďže on a ľudia v jeho okolí nemohli robiť vedu, začali pracovať s deťmi. Vytvorili systém matematických krúžkov, korešpondenčných seminárov a sústredení, ktorý funguje dodnes. Ľudia z univerzity posielajú stredoškolákom príklady, tí ich riešia. Profesori sa tak starajú o dorast. Ide to mimo oficiálnych štruktúr a robí to skupinka nadšencov. Dúfam, že to robia aj iné komunity.

Foto - Vlado Benko