Dve percentá slovenských seniorov žijú v súčasnosti v domovoch dôchodcov či zariadeniach sociálnych služieb. Ktoré sú vzhľadom na nízke platby klientov odkázané na verejné financie. Čo s nimi spraví demografický vývoj, keď populácia Slovenska v nadchádzajúcich dekádach podstatne zostarne? A budú si mať dôchodcovia vôbec z čoho vyberať? Veď už teraz dopyt po sociálnych službách prevyšuje možnosti.

Začiatkom leta v Hajnáčke, malej obci s tisíckou obyvateľov v okrese Rimavská Sobota, skolaudovali nový domov dôchodcov. Vznikol prebudovaním nevyužívanej základnej školy.

Na podobný projekt sa chystá samospráva v Brezne, investuje doň stotisíc eur. Oba príklady ilustrujú vplyv demografického vývoja, hovoriaceho jasnou rečou. V roku 2025 bude na Slovensku milión ľudí starších ako 65 rokov.

Povedané rečou biznisu, trh seniorov bude dvakrát väčší ako v súčasnosti. Kým v druhej polovici minulého storočia boli hitom školy pre deti z povojnového baby boomu, onedlho „poletia“ služby pre dôchodcov.

NEPREHLIADNITE:

• Staroba choroba
• Dotovaní seniori

Viva la decentralizácia

Populačné starnutie na Slovensku bude jedno z najintenzívnejších v Európskej únii. Aspoň podľa Výskumného demografického centra pri Inštitúte informatiky a štatistiky.

„Takýto vývoj počtu a štruktúry obyvateľstva bude mať ďalekosiahle dôsledky na fungovanie spoločnosti,“ píše sa v štúdii Branislava Blehu a Borisa Vaňa. Predovšetkým sa zmení pomer obyvateľov v produktívnom a neproduktívnom veku.

V neprospech prvej skupiny. Čo sa negatívne odzrkadlí na vývoji verejných financií.

Časť tlaku na verejné financie spôsobí prevádzka zariadení, v ktorých seniori trávia jeseň svojho života: domovov dôchodcov či domovov sociálnych služieb. Po ich decentralizácii, keď prešli pod správu VÚC, miest a obcí, sa výdavky štátneho rozpočtu na tieto sociálne služby síce znížili o 27 miliónov eur ročne, no stále boli výdatné.

Transformácia z rozpočtových na neziskové inštitúcie už podľa očakávaní vytvorila priestor pre viaczdrojové financovanie. No prax ukazuje, že to nestačí. Navyše, práve decentralizácia sa podľa Andreja Porackého z krízového centra Maják nádeje najviac podpísala pod súčasnou neprehľadnou a neefektívnou situáciou.

Každý región si vypracoval vlastnú koncepciu. TREND preštudoval všetky, až na tú od trnavskej samosprávy, ktorá nie je dostupná na internete.

A nadobudol dojem, že minimálne v prípade Prešovského a Trenčianskeho kraja ide skôr o definície základných pojmov v sociálnej problematike než o serióznu stratégiu. Naopak, Bratislavský, Nitriansky, Žilinský a Banskobystrický kraj sa za svoje analýzy hanbiť nemusia.

Úroveň koncepcie košickej samosprávy dosahuje rovnaké kvality, aj keď sa na jej zverejnenie dlho čakalo. Kým v ostatných krajoch stíhali schvaľovať koncepcie v priebehu rokov 2003 – 2005, Košice tak urobili len tesne pred začiatkom minulého roka.

Lacný začarovaný kruh

Domovy dôchodcov, zariadenia sociálnych služieb či zariadenia sociálnej starostlivosti sú od verejných zdrojov závislé z jedného dôvodu. Za svoje služby určujú klientom seniorom úhrady, ktoré sú pod úrovňou skutočných nákladov.

Zvyšok, v najhoršom prípade až 80 percent, sa kryje dotáciami. Z toho, čo sa píše v koncepciách, možno usúdiť, že kraje si tento problém uvedomujú.

Prílišnú závislosť zariadení od dotácií odôvodňujú napríklad autori nitrianskej koncepcie zdeformovaným sociálnym systémom. Analýza osobitne spomína sociálnu solidaritu, ktorú si „vynucuje vláda“.

K vyliečeniu závislosti systému od dotácií neprispieva ani solidárne smerovanie politiky Európskej únie. Keďže každý ekonomicky aktívny občan odvádza časť mzdy na prerozdelenie, štát musí garantovať sociálne vymoženosti vrátane sociálnych služieb aj ľuďom, ktorí na túto pomoc nie sú odkázaní, uvádza sa v koncepcii.

Odpoveď, prečo nákladnejšie domovy sociálnych služieb využívajú aj občania, ktorí nie sú odkázaní na takú intenzívnu starostlivosť, podáva košická koncepcia. Píše sa v nej, že kritériom umiestňovania v domovoch sociálnych služieb je aj to, ak ostatné – napríklad opatrovateľská služba alebo domov dôchodcov – dostatočne neriešia sociálnu núdzu občana. A práve to sa podrobnejšie neskúma.

Košická analýza tiež konštatuje, že menej intenzívne služby sú na obecnej úrovni málo rozvinuté. A občania si preto podávajú žiadosti do viacerých domovov sociálnych služieb súčasne.

Tvorcovia dokumentu krátko zauvažovali aj o úhradách v domovoch dôchodcov a domovoch sociálnych služieb. Sú neprimerane nízke a v porovnaní s platbami klientov za vlastné bývanie, stravu a vybavenie aj finančne výhodnejšie.

Úhrady vo verejných zariadeniach stanovujú mestá a obce vo všeobecných záväzných nariadeniach. Takže sa môžu líšiť. Ale podľa zákona o sociálnej pomoci musí občanovi po zaplatení zostať z dôchodku aspoň 20 percent životného minima, teda 36 eur.

Na jednej strane je dobré, že zákon chráni príjmy občanov náchylných na zneužitie pred špekulantmi. No na druhej strane dáva záruky na relatívne lacné služby pre seniorov. Sú podobné sociálne vymoženosti v záujme spoločnosti? Musia sa dotovať?

Ako dotovať

Je zrejmé, že takýto stav nie je trvalo udržateľný. Obzvlášť ak má v ďalších rokoch počet dôchodcov narastať do nepoznaných rozmerov.

„Súčasný systém je pyramídová hra. Funguje len vtedy, ak sú dole tí, ktorí dávajú,“ komentuje riaditeľ Spišskej katolíckej charity Pavol Vilček. Okrem toho, štátne dotácie pohlcujú vo veľkej miere verejní poskytovatelia.

Vzniká otázka, prečo z výdavkov, ktoré dá štát na sociálne služby, ide iba 15 percent súkromným zariadeniam, ktoré často poskytujú služby na vyššej úrovni.

Záväzky krajov, že vytvoria do roku 2010 systém, prostredníctvom ktorého budú transferovať prostriedky všetkým poskytovateľom sociálnych služieb rovnako, vyvoláva u súkromných poskytovateľov úsmev na tvári. Všetci sa zhodujú v tom, že komunikácia s krajmi by mala byť otvorenejšia.

Systém udeľovania dotácií, okrem iného, poskytuje veľký priestor na využívanie osobných kontaktov. Ukázalo sa to v minulom roku na príklade Privilégia.

Dotácie nie sú ani najvhodnejším nástrojom na riešenie demografických vplyvov na spoločnosť. Čisto hypoteticky, ak by iba jedna tretina budúcich dôchodcov využívala ústavnú starostlivosť, dotácie by sa vyšplhali do závratných výšok.

Demografický problém sa tým nevyrieši, ale sa doň spadne. Ideálne by, samozrejme, bolo, keby si budúci dôchodcovia dokázali našetriť dostatok peňazí sami. A mali tak možnosť zaplatiť si služby na úrovni. No aj po dôchodkovej reforme je to v slovenských podmienkach zatiaľ skôr utópia.

Súkromné zariadenia sociálnej starostlivosti, ktoré TREND oslovil, tiež nevykrývajú celé náklady z platieb klientov. Stoja za tým obavy, či by seniorské peňaženky taký nápor zvládli.

Či sú opodstatnené, to sa zo štatistík o príjmoch slovenských dôchodcov jednoznačne vyčítať nedá. No zo skúseností domova pre seniorov v Jablonovom je možné, že tieto obavy sú väčšie, ako by mali byť.

Seniorville účtuje klientom 830 eur mesačne a i tak praská vo švíkoch. V súčasnosti nemôže prijímať nových ľudí. V zmluvách, ktoré so seniormi uzatvárajú, je vždy uvedené, v akej výške sa na platbe podieľa spoluplatca.

Často sa ním stáva blízky príbuzný. „Spôsob, ako sa postarať o rodiča, sa začína chápať v rovine peňažného zabezpečenia,“ dopĺňa manažérka projektu Seniorville Jana Hrebíková.

Nechať na profesionálov

O polovicu ľudí, ktorí potrebujú na Slovensku opatrovanie, sa stará rodina. Údaje zo správy o sociálnej situácii v prvom polroku 2006 ďalej hovoria, že rodina zohráva pri zabezpečovaní osobnej starostlivosti o seniorov malú úlohu v Bratislave a Trenčíne.

Opačne je to v regióne Nitry, Žiliny a Prešova. Štatistiky nepriamo vypovedajú o veľkých rozdieloch medzi regiónmi Slovenska. A tiež o osobných stratégiách niektorých ľudí, ktorým sa nepodarilo na trhu práce nájsť vhodné zamestnanie, myslia si Helena Woleková a Martina Petijová, ktoré minulý rok v rámci projektu Zvyšujeme šance vypracovali kompletnú analýzu sociálnych služieb na Slovensku.

Projekt hradený z Európskeho sociálneho fondu má pomôcť samospráve profesionalizovať sociálnu prácu. Zlepšovanie hospodárskej situácie v regiónoch Slovenska bude rodinu čoraz viac stavať pred dilemu riadne zamestnanie verzus opatrovanie člena rodiny.

Starostlivosť o rodinného člena už nebude príťažlivá. Skôr sa stane povinnosťou, ktorú by mnohí príbuzní odovzdali profesionálom, prorokuje analýza.

Ďalej hodnotí, že súkromní poskytovatelia v oveľa väčšej miere ako verejní študujú skúsenosti a nové trendy v krajinách EÚ. Hľadajú v zahraničí partnerov pre spoluprácu, stávajú sa členmi medzinárodných inštitúcií.

Prinášajú na Slovensko nové služby a pružne reagujú na nové sociálne riziká. „Súkromní poskytovatelia služieb však v súčasnosti ešte nezabezpečujú taký podiel služieb, aby výrazne ovplyvňovali a menili charakter celého systému,“ uzatvára analýza H. Wolekovej a M. Petijovej.

Iba bez zisku

Priestor pre súkromných poskytovateľov pritom evidentne existuje. Podľa údajov ministerstva práce bolo predvlani (novšie dáta budú k dispozícii až koncom tohto roka) na Slovensku 201 domovov dôchodcov a 13 penziónov pre dôchodcov.

Dohromady mali 15-tisíc miest pre seniorov s celoročnou starostlivosťou. Dopyt pokrývať nestíhajú, svedčia o tom dlhé zoznamy čakateľov o umiestnenie. Iba domovy v správe hlavného mesta evidovali v máji tohto roka takmer 1 700 záujemcov, ilustruje hovorkyňa magistrátu Eva Chudinová. V ostatných regiónoch Slovenska je situácia podobná.

Na druhej strane, súkromným poskytovateľom zatiaľ podmienky neprajú. V súčasnosti majú nárok na financie od štátu len sociálne zariadenia samospráv.

U nich sa náklady na jedno miesto v domove dôchodcov šplhajú do 5 700 eur ročne. Náklady v neverejných zariadeniach nie sú o nič nižšie, hoci klienti v nich platia vyšší mesačný poplatok, no aj tak sa nezaobídu bez dotácií. Ktoré sa prevádzkovatelia snažia získať od samospráv.

O subvencie sa môžu pritom uchádzať iba takí súkromníci, ktorí zo sociálneho podnikania nevykážu zisk. A ani nový zákon o sociálnych službách na tom nič nezmení.

Martin Hantabál, riaditeľ neziskovky prevádzkujúcej Seniorville, otvorene hovorí, že chcú vybudovať sieť zariadení s približne tisíckou miest, ktorú potom so ziskom predajú. No ako sám priznáva, záujemcovia o kúpu budú len vtedy, ak im štát prestane zakazovať zisk.

Súkromných poskytovateľov je zatiaľ málo a pribúdať budú len pomaly. Akú-takú šancu, že dôchodcovia si budú o pár rokov môcť vyberať a nečakať na umiestnenie do domova, môžu priniesť ešte slovenskí opatrovatelia, ktorí sú dnes v zahraničí. O pár rokov sa vrátia s know-how, a ak ich neodlákajú všemožné obmedzenia, môžu zamiešať karty.

Podobne to bolo aj so zriadením penziónu pre dôchodcov v Diviackej Novej Vsi v Prievidzskom okrese. Jeho riaditeľka Ľubica Géczyová predtým pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku a vo Švajčiarsku.

Kde dôchodcovia žijú v rodinných domoch s nie viac ako dvanástimi klientmi. „Ľudia získajú pocit bezpečia, všetci sa poznajú, jubileá oslavujú spolu – ako rodina,“ hovorí.

Teraz podniká v sociálnej oblasti ako živnostníčka. O deväť klientov sa stará šesť zamestnancov. Na príspevky od VÚC nárok nemá, náklady vykrýva z európskych fondov. „Veľmi málo peňazí a veľa obmedzení,“ zhŕňa svoje skúsenosti.

Foto - Vlado Benko