Kým prvé otvorenie druhého piliera minulý rok bolo spojené s obavami o nepredvídateľnosť správania sporiteľov, výsledok toho druhého bol jasný už vopred. Jasné bolo hlavne to, že expertný odhad vlády, podľa ktorého druhý pilier opustí stopäťdesiattisíc ľudí, je nezmysel. Podľa aktuálnych hlásení ide o zlomok. Všetci nespokojní povystupovali už vlani, keď sa premiér dušoval, že sa im naskytla výnimočná príležitosť. Tento rok sa napriek úsiliu vlády i Sociálnej poisťovne nič podstatné nedeje.

Zhrňme si to teda. Ľudia z druhého piliera dobrovoľne štátu svoje peniaze dať nechcú. DSS zas napriek nedávnemu osekaniu poplatkov na hranicu prežitia neplánujú zo Slovenska odísť.

Vláde, ktorá finančné diery v Sociálnej poisťovni stále pripisuje druhému pilieru – a nie napríklad neschopnému manažmentu poisťovne či vlastnej nezodpovednosti –, ostáva posledná možnosť. Nájsť novú cestu, ako prísť k peniazom sporiteľov. Zrejme si netrúfne siahnuť na úspory samotné, aspoň zatiaľ. Treba začať reálne počítať s možnosťou redukcie odvodov do druhého piliera.

Podhubie sa na to už vytvára, od apokalyptických tvrdení, že od jesene nebude na dôchodky, cez bludy ministersky Viery Tomanovej o tvrdeniach Svetovej banky až po žlč Roberta Fica, ktorý sa chce porátať s každým, s kým sa musí deliť o štátne peniaze. Pravda, ak nejde o spriaznených biznismenov. Predpokladať, že vláda nájde odvahu na nepopulárne, no potrebné parametrické zmeny, napríklad na zvyšovanie veku odchodu do dôchodku či na zmenu v princípe zásluhovosti, je naivné.

Druhý pilier vstupuje do provizória. Úspory v ňom budú, budú dokonca dobre chránené, ale budú predovšetkým čakať. Na to, že sa zmení garnitúra a ku kormidlu sa dostane niekto, kto má konštruktívnu predstavu, ako by mal vyzerať rozumný a zvládnuteľný dôchodkový systém. Aby mali záruku, že môžu počítať s investíciami, ktorých návratnosť sa bude počítať na dlhé roky.

Súčasná vládna idea „prvý dobrý, druhý zlý“ je možno pre časť voličov chytľavá, ale príliš primitívna na to, aby sa podľa nej dalo čokoľvek do budúcnosti plánovať. Nehovoriac o tom, že takto zjednodušené motto je až nebezpečne mylné. Najväčšou obeťou sú v každom prípade sporitelia, teda jeden a pol milióna ľudí. Mohli sledovať, ako sa namiesto vychytávania chýb v systéme robili nelogické zmeny, v drvivej väčšine k horšiemu. A prinajmenšom v blízkej budúcnosti ich iný pohľad ani nečaká.

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.