Z udeľovania Ceny Švédskej národnej banky za ekonomickú vedu na pamiatku Alfreda Nobela, takzvanej Nobelovej ceny za ekonómiu, sa za ostatné roky stal pomerne masový rituál. Podobne ako pri iných kategóriách, najprv sa tipuje víťaz. Napokon, tak to bolo vždy.

Nový rozmer vniesla móda blogovať. Blogy viac či menej uznávaných ekonómov niekedy opatrnejšie, inokedy priamo radia akadémii, koho má oceniť. A po vyhlásení víťaza článkov na blogoch ešte pribudne. A zďaleka nielen preto, aby sa opisoval význam ocenených prác a ich autorov.

Ako pri každej debate ekonómov, nakoniec sa to takmer vždy zvrhne na úlohu trhu. Na to, či a kde ho regulovať a do akej miery.

Nehovoriac o inej debate, typickej najmä pre európsku vedeckú a novinársku komunitu: o tom, či v Amerike nie je viac nositeľov Nobelových cien ako solídnych ekonómov.

Tohtoročný výber laureátov bol pre blogerov podnetný – môžu sa dosýta venovať obom témam.

Opäť hry

Nobelove ceny za ekonómiu sa začali udeľovať v roku 1968. Takmer sedemdesiat rokov po smrti Alfreda Nobela a dve tretiny storočia po udelení prvej Nobelovej ceny. Do amerických vedeckých inštitútov a univerzít ich za ten čas zo Štokholmu letelo vyše štyridsať.

Pre blogujúcich akademikov bola, samozrejme, viac ako národnosť zaujímavá teória, na ktorú udelenie ceny upozornilo. Rozhodnutie vyznamenať viacerých akademikov nie je nezvyčajné. Tentoraz sa honoru dočkali traja: Leonid Hurwicz, Eric Maskin a Roger Myerson.

Americké trio dostalo cenu za prínos do teórie hier a jej hraničných vied. Prvý menovaný sa zaslúžil o položenie základov pre novú oblasť, ďalší dvaja na nich stavali. Výskum, za ktorý dostali ocenenie, sa týkal teórie navrhovania mechanizmov – mechanism design.

Navrhovanie mechanizmov je súčasť naširoko rozpracovanej a v podstate nedopracovateľnej teórie hier. Tá sa už desaťročia snaží objasniť správanie jednotlivcov i skupín vo vzájomných vzťahoch, najmä ekonomických. Usiluje sa vysvetliť, ako na ich rozhodovanie vplýva situácia, v ktorej sa nachádzajú ostatní účastníci, respektíve protivníci.

Teória hier je o tom, ako jedna strana reaguje, keď je nejakým spôsobom ovplyvňovaná druhou stranou. „Napríklad keď sa chcete úspešne dostať cez zložitú križovatku, vôbec nejde o to, akú dobrú myšlienku máte. Musíte brať do úvahy aj to, ako sa budú správať ostatní účastníci premávky, a oni zasa musia vedieť, ako sa budete správať vy,“ zhrnul pred dvoma rokmi pre agentúru Bloomberg podstatu teórie hier americký ekonóm Thomas Schelling. Ten bol v tom čase za prínos v tejto oblasti Nobelovou cenou ocenený tiež.

Osvietení diktátori

Ako rozdeliť čokoládu medzi deti, aby sa ani jedno nesťažovalo? Ak sa to nechá iba na ne, budú sa hádať celý večer. Je pravdepodobné, že väčší kus sa ujde silnejšiemu či rýchlejšiemu. Alebo vychytralejšiemu. Ak im budú čokoládu deliť zakaždým rodičia, nebudú si vedieť bez nich rady. A problém s pocitom krivdy to nemusí vyriešiť.

Riešenie je „osvietená diktatúra“. Teda direktívne presadenie pravidla, ktoré by v sebe malo skĺbiť záujmy jednej aj druhej strany.

V prípade deľby čokolády ponúka riešenie americký ekonóm Alex Tabarrok. Jedno dieťa sladkosť delí, druhé si ako prvé vyberá kúsok, ktorý sa mu najviac pozdáva. Keďže to z detí, ktoré bude čokoládu deliť, zohľadní správanie toho druhého pri výbere, nezostane mu, než rozdeliť čokoládu pre obe strany čo najvýhodnejšie. Nakoniec by sa nemalo sťažovať ani jedno.

Hoci ich konanie je nariadením spôsobu delenia regulované, mechanizmus pracuje efektívne z pohľadu oboch strán. Slovami L. Hurwicza – je dôležitejšie snažiť sa zjednocovať rozličné prístupy, ako nechať ľudí, aby každý bojoval iba za ten svoj.

Navrhovanie mechanizmov má slúžiť ako vedecký návod na zavádzanie umelých pravidiel tam, kde slobodná dohoda zúčastnených strán zlyháva. Hoci konečný cieľ je pre všetkých rovnaký. Problémov, ktoré bránia jeho dosiahnutiu, môže byť neúrekom. Napríklad priveľké množstvo zúčastnených strán. Alebo obava, že ak začne na dosahovaní cieľa pracovať jeden, ťažiť z toho budú tí, čo sa nezapoja.

Správanie jednotlivých aktérov je podmienené tým, aké informácie si navzájom poskytujú. Tendencia vyťažiť zo všetkého čo najviac pre seba zvádza, aby si účastníci navzájom klamali. Alebo aspoň zastierali svoje úmysly.

Efektívne zorganizovať systém bez toho, aby si jednotlivé strany vzájomne poskytovali pravdivé a presné informácie, je preto nemožné. Motivácie na poskytovanie informácií – signálov tvoria podstatnú časť teórie hier.

Problémy s trhom

Jeden z hlavných termínov, ktorý ocenení v prácach využívali najčastejšie, sú preto „súkromné informácie“ a ich odhaľovanie. Hoci v správe akadémie sa uvádza, že práce podporujú argumenty, podľa ktorých trhy dokážu efektívne zhromažďovať súkromné informácie, štúdie možno vyložiť aj presne opačne. Že trh často nestačí. Že lepšie výsledky možno dosiahnuť, ak sa bude správne regulovať, ak sa doň budú vnášať nové stimuly pre jeho účastníkov.

Keď otcovia modernej ekonómie postulovali svoje závery, vychádzali z jednoduchého modelu. Všetci ľudia si budú hľadieť svojich záujmov. A budú ich priorizovať podľa rovnakej logickej schémy. A vybudovať dostatočné trhové prostredie je možné vo všetkých odvetviach.

Bol to teoretický predpoklad nevyhnutný na to, aby ekonómia mohla opisovať vzťahy medzi účastníkmi dobrovoľných výmen. A postaviť základ pre mladú vedeckú disciplínu. Prirodzene, výsledky takto nastaveného teoretického prostredia nie sú vždy kompatibilné s každodennými skúsenosťami.

Delegovať na konkurenčné prostredie ochranu životného prostredia či obranu krajiny si netrúfajú ani najvyspelejšie štáty sveta. Hoci podľa zástancov slobodného trhu by to bolo najlepšie riešenie pre všetkých. Nehovoriac napríklad o zdravotníctve či školstve.

Ekonómovia prichádzajú s výsledkami empirických pozorovaní a produkujú kvantá príkladov, kde regulácie slobodných výmen viedli k efektívnejšiemu naplneniu potrieb všetkých zúčastnených. A hovoria o zlyhávaní trhu.

Základy navrhovania mechanizmov, ktoré hovorí o naprávaní nedokonalostí trhových síl, položil L. Hurwicz. Pôvodom z Ruska, narodený pred deväťdesiatimi rokmi, teda v roku veľkej socialistickej revolúcie.

Jeho cieľ bol pritom presný opak: dokázať, prečo centrálne plánovanie nemôže byť úspešné. Ani keby centrálni plánovači mali úprimnú snahu konať v prospech celej spoločnosti. Rozpracoval teóriu chýbajúcich stimulov pre jednotlivcov, čo je nevyhnutná charakteristika skostnateného systému centrálneho plánovania.

Cieľ navrhovania mechanizmov je teda potlačiť trh, no zachovať základné pohnútky, pre ktoré ľudia na trh vstupujú. Teda vlastný záujem.

Ocenenú teóriu teda prijímajú ako podnetnú aj mnohí zásadní zástancovia slobodného trhu. A, samozrejme, inšpiráciu v nej vidia i zástancovia „osvietenej diktatúry“. Tí prví hovoria, že teória len potvrdzuje známy fakt: že do oblastí, ktoré sa dnes riešia centralisticky – teda netrhovo –, treba vniesť viac trhových prvkov. Tí druhí, ako už bolo spomenuté, v nej zase vidia argument proti téze o všetkoriešiacom trhu.

Iba matematici

Medzi odporcov vedy o navrhovaní mechanizmov patria najmä prívrženci rakúskej ekonomickej školy. Ich výhrady zhrnul americký profesor Thomas J. DiLorenzo. Podľa neho patrí k základnej informačnej výbave každého, kto skúma interakcie slobodnej výmeny, že ľudia nepripisujú rovnakým veciam rovnaké hodnoty. A schémy, ktoré počítajú s rovnakým motivačným efektom pre zúčastnené strany, toto poznanie podľa neho ignorujú.

Nobelovu cenu dostali traja matematici, ktorí evidentne nepochopili tento základný ekonomický princíp, píše T. DiLorenzo. Na rozdiel od umelých mechanizmov dokáže podľa neho trh zohľadniť aj tieto odlišnosti. Slovami iných kritikov, laureáti sa nazdávajú, že existuje lepšia cena, ako tá, na ktorej sa dohodne kupec a predajca.

Teória navrhovania dizajnov je dnes široko rozvetvená. Má prinajmenšom desiatky pokračovateľov, ktorí ju rozširujú o čoraz komplikovanejšie vzťahy.

Najčastejšie uvádzaný príklad jej praktického využitia sú aukcie. Práve pri nich prebiehajú výmeny na základe odkrývania signálov – informácií medzi účastníkmi aukcie. Za priamy dôsledok teórie navrhovania mechanizmov sa považuje spôsob prideľovania emisných povoleniek v súlade s cieľmi Kjótskeho protokolu. A napríklad britská vláda pred rokmi konzultovala zavádzanie podobných schém s jedným z ocenených – E. Maskinom.

Foto - Profimedia.cz, Sita / AP

© 2007 TREND Holding, spol. s r.o.