Pätnásť okresov lemujúcich hranice s Maďarskom sa od zvyšku Slovenska nelíši len politickou orientáciou a nadpriemerným zastúpením menšinového obyvateľstva. Južné Slovensko je príkladom regionálneho zaostávania, ktoré centrálna vláda na rozdiel od severu krajiny nerieši.

Bývalá ministerka práce a exposlankyňa SDKÚ-DS Iveta Radičová mala byť tromfom parlamentnej opozície v boji o Grasalkovičov palác. Keď v prvom kole zvíťazil úradujúci prezident Ivan Gašparovič, od jeho vyzývateľky ho delil oveľa menší rozdiel, ako predpovedali prieskumy.

Dráma sa nakoniec nekonala. Slovenská národná strana v inzerátoch v regionálnych novinách varovala, že I. Radičová sa chystá podporiť autonómiu južného Slovenska. A vyzvala „roduverných“ Slovákov na účasť vo voľbách, inak vraj o prezidentovi Slovenska rozhodnú Maďari. Tí sa obvykle držia odporúčaní svojej „národnej“ strany, ktorá drukovala kandidátke SDKÚ.

Maďarská karta zabrala. K urnám prišlo o osem percent viac voličov a I. Gašparovič vyhral s ešte väčším rozdielom ako v prvom kole. Podpora juhu na zmenu v prezidentskom paláci nestačila. No pätnásť okresov lemujúcich hranice s Maďarskom sa od zvyšku Slovenska nelíši len politickou orientáciou a nadpriemerným zastúpením menšinového obyvateľstva. Južné Slovensko je tiež príkladom regionálneho zaostávania, ktoré centrálna vláda na rozdiel od severu krajiny nerieši.

Za Dunaj

Príklad rozdielu medzi slovenským severom a juhom poskytuje štúdia Rozvojového programu OSN z roku 2002. Tá vypátrala, že priemerná dĺžka života v krajine je najnižšia v regiónoch východne od Dunajskej Stredy. Dôvod: početnejšie zastúpenie mužov so základným vzdelaním, ktorí majú blízko k nezdravému životnému štýlu.

No na tomto príklade sa diskrepancie len začínajú. Významné rozdiely sa ukazujú napríklad v miere nezamestnanosti. Vo volebnom roku 1998 bolo v celej republike bez práce takmer dvanásť percent obyvateľov. Priemer pätnástich južných okresov bol o desať percent vyšší.

Osem rokov vlády Mikuláša Dzurindu, v ktorej mala zastúpenie aj Strana maďarskej koalície (SMK), zmenšilo túto priepasť na dve percentá (2006). No vlani rozdiel opäť narástol na štyri percentá a okresy Veľký Krtíš, Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava dlhodobo vládnu štatistikám nezamestnanosti.

Súvisí to s extrémne slabým výskytom priemyslu v juhoslovenskom páse. Z podnikov z prednovembrových čias v ňom ostala len hŕstka a noví investori sa tam usádzali tiež iba zriedka. To, že celú dekádu v miere nezamestnanosti nevytŕčal, spôsobil ekonomický boom na severe Maďarska a neexistujúca jazyková bariéra.

Za Dunaj pendlovali najmä ľudia zo západu južného Slovenska. Prácu našli v Audi pri Győri, Philipse v Székesfehérvári, Nokii a Foxconne v Komárome či Suzuki a Sanyo pri Ostrihome. V rastových časoch firmy slovenských Maďarov ochotne zamestnávali. A pri aktuálnom útlme výroby ich ako prvých zaradili na zoznamy prepúšťaných.

Najďalej po Nitru

Odpoveď na otázku, prečo sa Nokia či Suzuki usadili za Dunajom, tkvie najmä v kvalite cestnej infraštruktúry. Juh Slovenska so 150 kilometrami rýchlostných ciest – napriek menej členitému terénu – výrazne zaostáva za severom krajiny, kde je v prevádzke 284 kilometrov diaľnice D1. A zmena sa nečrtá. V situácii, keď nie je známy termín finalizácie diaľničného prepojenia Bratislavy a Košíc cez Žilinu, hovoriť o horizonte dokončenia južnej trasy ani nemá význam.

To, že absencia cestných tepien, na ktorých popoludňajšia špička nevytvorí neprejazdné zápchy, vplýva na rozhodovanie investorov, vidieť na tom, že ich pozornosť sa na juhu dosiaľ – až na výnimky – upriamovala nanajvýš po Nitru. Ako ilustruje súhrnná štatistika Národnej banky Slovenska, Nitriansky kraj mal koncom roka 2007 tretí najnižší prílev zahraničných investícií. Zhruba polovicu toho čo Žilinský, pričom väčšinu investícií do Nitry a blízkeho okolia pritiahla televízna megafabrika Sony.

Ostrovčekom, hoci s menšími a stredne veľkými investíciami, je priemyselný park v Leviciach. Tým zaujímavejšie fabriky, možno ešte s výnimkou Osramu v Nových Zámkoch a topánkarne v Komárne, končia. Podobne je na tom trnavský región, hoci vďaka projektom v jeho metropole a okolí je slovenskou PZI dvojkou.

Ak je Galanta, kde má kórejský Samsung základňu západoslovenského LCD klastra, jediné „polomaďarské“ mesto bez problémov so zamestnanosťou, tak pre veľmi pragmatický prístup samosprávy. „A trvale dobrú spoluprácu s vládou,“ objasňuje primátor mesta Alexander Mézeš.

Iste, hypotéza o rozdelení Slovenska na vyspelejší sever a zaostalejší juh má jednu slabinu. Čo sa týka nezamestnanosti, podmienok na podnikanie a prílevu zahraničných investícií, je na tom rovnako zle celý východ krajiny. No silné zastúpenie občanov maďarskej národnosti robí z juhu homogénny celok, ktorý si podľa tamojších politikov vyžaduje osobitný prístup.

Kde bolo...

Súčasný hospodársky vývoj juhoslovenského regiónu je v kontraste s obdobím pred rokom 1918, keď bolo územie dnešného Slovenska súčasťou Rakúsko-Uhorska. Železničná sieť sa budovala vertikálne, z juhu na sever, prekážkou neboli ani prirodzené hranice, ako napríklad rieka Ipeľ. Za C.K. monarchie ju preklenovalo 47 mostov. Dvadsiateho prvého storočia sa dožilo sedem.

Dnes chudobné regióny Gemer a Novohrad patrili pred 1. svetovou vojnou k vyspelejším častiam monarchie so silným zastúpením priemyselnej výroby. V Lučenci žilo v roku 1910 jedenásťtisíc ľudí, z ktorých takmer tretina pracovala v priemysle. „To bol pomer ako v anglickom Birminghame,“ hovorí lučenecký rodák a podpredseda SMK Miklós Duray (nezriedka označovaný ako protipól Jána Slotu z SNS). V súčasnosti v jedinej väčšej novohradskej fabrike – firme Johnson Control – pracuje len okolo tristo zamestnancov.

Dobré predpoklady na rozvoj priemyslu v Gemeri poskytli bohaté ložiská železnej rudy. Železiarstvo tam zažilo najväčší rozmach v 19. storočí. Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť s ročnou produkciou 20-tisíc ton železa (1880) sa po zlúčení so Salgótarjánskou rafinériou železa stala najväčším bansko-hutníckym koncernom v Uhorsku, ktorý zamestnával 15-tisíc ľudí.

Známa bola i lučenecká smaltovňa a textilka v neďalekej Opatovej. V rukách medzinárodných firiem cez sprostredkovateľské budapeštianske banky fungovala huta v Krompachoch. Z iniciatívy štátu vznikli koncom 19. storočia lodenice v Komárne, ktoré neskôr rozvíjali české Škodove závody.

Rakúsko-uhorská monarchia juh dnešného Slovenska rozvíjala cielene. Tamojší priemysel podporovala značnými dotáciami. Ktoré šli napríklad na inak takmer neúnosne drahú dopravu tovarov po železnici, vysvetľuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

... tam už nie je

Koniec prvej svetovej vojny spôsobil rozdelenie prirodzených regiónov pozdĺž dnešnej hranice s Maďarskom na dve časti, ktoré sa zrazu stali perifériami nových štátov. Reálne znamenal rozpad monarchie koniec priemyselnej sily južného Slovenska, konštatuje Ľ. Hallon.

Časť priemyslu zrušili priamo jeho medzinárodní majitelia (keďže Budapešť dávala pozor, aby boli podniky v maďarských rukách). Zvyšok padol za obeť odrezaniu od dotácií. „Keď Maďarsko prišlo o možnosť zásobovať Československo poľnohospodárskymi produktmi, na oplátku prestalo nakupovať od svojich bývalých fabrík, napríklad textil,“ dodáva Ľ. Hallon.

Novohradu aj Gemeru sa z malej časti podarilo udržať priemyselný charakter až do pádu komunizmu. A západná časť južného Slovenska zasa fungovala ako zásobáreň poľnohospodárskych produktov. No M. Duray tvrdí, že viditeľne nerovnaký prístup k národnostne zmiešaným územiam mal štát už v časoch centrálneho plánovania: „V 70. a 80. rokoch boli investície štátu do území obývaných Maďarmi, Ukrajincami a Rusínmi nižšie ako do regiónov na severe Slovenska.“

Citeľné zaostávanie južných regiónov prišlo s pádom totalitného režimu. V roku 1992 sa nezamestnanosť v okresoch s aspoň desaťpercentným podielom Maďarov vyšplhala na pätnásť percent, celoslovenský priemer bol o tri a pol percenta nižší.

Premárnená šanca

Čo je kľúčový faktor zaostávania a zároveň základný predpoklad rozmachu juhoslovenských okresov? „Diaľnica chýba na juhu aj na východe,“ reaguje riaditeľ think-tanku INEKO Eugen Jurzyca. Problémy podľa neho pretrvajú, kým sa politici budú vyjadrovať o slovenských Maďaroch emocionálne a populisticky. Inými slovami, otázka postavenia obyvateľov Slovenska maďarskej národnosti sa po nežnej revolúcii nikdy neriešila z pohľadu ich ekonomickej situácie. Ale predovšetkým z pohľadu možností uplatnenia národnostných práv.

Šanca na rozumnú dohodu sa naskytla po voľbách v roku 1998, keď sa SMK dostala do vlády. Prieskum Inštitútu pre verejné otázky v roku 2001 ukázal, že Maďari boli po študentoch a živnostníkoch najspokojnejšou spoločenskou vrstvou, u ktorej sa očakávania pred voľbami stretli s realitou.

Nekonfrontačná spoločenská atmosféra v spojení s ekonomickými reformami priniesla južnému Slovensku ovocie v podobe rastu zamestnanosti, predovšetkým na západ od Komárna. No nebol to výsledok ucelenej koncepcie regionálneho rozvoja, čo sa prejavilo na zaostávaní „maďarských“ okresov na strednom a východnom Slovensku, kde sa nezamestnanosť stále držala vyše desať percent nad celoslovenským priemerom.

Strašiak autonómie vyľakal aj vládu Mikuláša Dzurindu. Tá odmietla koncept SMK na nové územnosprávne členenie krajiny s tromi župami na juhu Slovenska. Z vízie dvanástich krajov ostal mečiarovský model s ôsmimi vyššími územnými celkami. V nich sa regióny s maďarským obyvateľstvom ocitli opäť na periférii. SMK vtedy pohrozila odchodom z vlády, no nakoniec si vybrala cestu drobných ústupkov. Tá sa však nepáčila voličom. Strana vo voľbách v roku 2002 stratila takmer 14-tisíc hlasov.

V politike SMK sa čoraz viac začala prejavovať sila sivých eminencií v pozadí strany. Ambiciózny plán Ivana Mikloša z roku 2005 skresať 102 daňových úradov na osem podľa informácií TRENDU narazil na odpor vplyvných podnikateľov z južných okresov. Tí mali na malých daňových úradoch vybudované nadštandardné vzťahy, vďaka ktorým ušetrili každý rok nemalé sumy. „Vláda premrhala osem rokov, keď mohla získať obyvateľov južných okresov na svoju stranu, aby sa cítili integrálnou súčasťou štátu,“ tvrdí historik Slovenskej akadémie vied Miroslav Michela.

Šancu naopak využila Slovenská národná strana, ktorá sa so sloganmi typu „Sme Slováci – Slovákom slovenskú vládu“ po ôsmich rokoch vrátila do vlády. A s ňou aj hra maďarskou kartou a pocit obyvateľov južných regiónov, že sa znova ocitli na okraji záujmu štátu.

Ako ďalej

Dôvody na pocit vylúčenia sú dnes oveľa vážnejšie ako vyhlásenia lídra SNS. Napríklad eurofondy: na uplatňovanie dvojakého metra sa okrem škôl s vyučovacím jazykom maďarským sťažujú aj juhoslovenskí farmári.

Sľub premiéra Roberta Fica zmenšovať regionálne rozdiely sa zatiaľ prejavil len v podobe výjazdových zasadnutí vlády, aj to mimo južných okresov, a nápade ministra školstva uvádzať v maďarských učebniciach slovenské zemepisné názvy. Ľudia bez práce by nemali čakať ani príchod nových investorov – je kríza a rýchlostná cesta R1 z Nitry do Banskej Bystrice sa má dokončiť najskôr v roku 2012. O pokračovaní v úseku Zvolen – Rožňava – Košice sa ani nehovorí.

Vecnej diskusii bránia uznesenia Národnej rady SR – napríklad k účasti poslancov SMK na Fóre Karpatskej kotliny či naposledy k vystúpeniu šéfa Fideszu Viktora Orbána. No ani sama SMK nemá ucelenú koncepciu zmien v územnosprávnom členení. Svoju predstavu otvorene prezentuje iba M. Duray.

Ako tvrdí, nerád používa slovo autonómia, lebo obyvatelia Slovenska k nemu majú predsudky: „Vrátane Maďarov.“ Podpredseda SMK hovorí o personálnej – kultúrnej – autonómii, kde sa osobitné práva (samospráva v školstve a kultúre) prisudzujú príslušníkom národnostnej skupiny, nie obyvateľom územia. Pripúšťa, že takýto model nezaručuje zlepšenie ekonomického vývoja južného Slovenska.

Ekonóm E. Jurzyca autonómii ako všelieku proti zaostávaniu juhu nedôveruje. „Najmä v ekonómii platí, že budúcnosť neuvidíme v spätnom zrkadle. Riešenie problémov aktuálnych pred sto či dvesto rokmi metódami, ktoré boli vtedy možno efektívne, je veľmi nákladné,“ hovorí. A opakuje, že viac by pomohli zodpovední, nepopulistickí politici na oboch stranách: „No v súčasnosti je u nás aj v Maďarsku dopyt práve po takých.“

Maďarský historik István Kollai si myslí, že Slováci nerobia dobre, ak z témy autonómie robia tabu: „Autonómia je v Európe široko využívané riešenie.“ K slovu sa tak dostávajú jednotlivci ako Pál Cséfalvay z Dunajskej Stredy. Jeho občianske združenie za autonómiu Harmónia AT (založil ho vo februári) chce za dva roky získať aspoň tritisíc členov a tlačiť na SMK, aby sa témy autonómie juhu ujala.

Lídri SMK, ktorí podľa P. Cséfalvaya jeho združenie neoficiálne podporujú, od podobných iniciatív dávajú ruky preč. V súčasnosti ich viac ako problémy južného Slovenska trápi rozdelenie strany. „Autonómia pre nich vždy bola najmä mobilizačné heslo,“ mieni M. Michela. S dodatkom, že to isté sa vzťahuje aj na slovenské politické strany.

Plánom P. Cséfalvaya okrem nezáujmu SMK stojí v ceste aj ministerstvo vnútra. V polovici mája aktivistu písomne vyzvalo, aby činnosť združenia ukončil: „Právo na sebaurčenie je prirodzené právo národov. Na území SR žije iba jeden národ a tým je národ slovenský.“ Kolotoč emócií, ktoré bránia ekonomickému rozmachu južného Slovenska, sa točí ďalej.

Ilustračné foto - Vlado Benko, Foto - Miro Nôta,

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.