To naozaj? Živnostníčka Eta Kaliňáková sa radšej niekoľkokrát ubezpečuje. V Bratislave má kaderníctvo a salón krásy a od zákazníčky, ktorej farbí vlasy, sa práve dozvedá najlepšiu správu dňa.

Živnostník si môže zarátať do nákladov sumu na stravné lístky aj pre seba, nielen pre zamestnancov. Táto informácia zaznieva medzi debatou o tom, ako sa darí v biznise a o koľko centimetrov treba skrátiť ofinku.

Viackrát zopakovaná otázka, či si je zákazníčka tými stravnými lístkami istá, nepadla náhodou. E. Kaliňáková je po rokoch podnikania proti všetkým radám a správam súvisiacim s daňami, odvodmi a účtovníctvom podozrievavá.

Pred niekoľkými rokmi sa mohla rozhodnúť, či chce dobrovoľne platiť odvody do Sociálnej poisťovne. Jedna daňová poradkyňa jej počas strihania vlasov odporučila platiť, iná nie.

Pracovník na informáciách v poisťovni jej na otázky zopakoval nejasný paragraf a podal tlačivo – prihlášku na dobrovoľné poistenie. A tak platila.

Medzitým sa zákony zmenili a E. Kaliňáková sa stala povinnou platiteľkou odvodov. Logika jej hovorila, že bude posielať platby do Sociálnej poisťovne naďalej a všetko bude v poriadku. Logika zlyhala.

Prišiel list, v ktorom stálo, že poisťovňa voči nej eviduje nedoplatok dvadsaťpäťtisíc korún. Lebo sa z dobrovoľného platenia odvodov písomne neodhlásila. Preto mala platiť dobrovoľné odvody ďalej, hoci zároveň uhrádzala tie povinné.

O tom, že na prechod od dobrovoľného k povinnému plateniu treba poslať písomnú žiadosť, ju neinformovali zákazníčky ani pracovník poisťovne. Keď sa bola sťažovať, dostala vysvetlenie, že povinnosť každého platiteľa je ovládať zákony.

„To je pravda. Ale potom by som nemohla strihať vlasy a robila by som daňovú poradkyňu na plný úväzok,“ hovorí E. Kaliňáková. Musela prijať dohodu o splátkovom kalendári a 25-tisíc korún Sociálnej poisťovni zaplatiť.

Preto si radšej dôkladne overí, či si naozaj môže dať do nákladov vlastné gastrolístky. Aby sa nemusela ťahať ešte aj s daňovým úradom.

Eduard nebol na dovolenke roky. Tvrdo robí bez ohľadu na to, či je bežný deň alebo sviatok.

V práci musí trčať neraz od svitu do deviatej večer. No na oddych v horách alebo pri mori nemôže ani pomyslieť.

Nesťažuje si. Nemá komu. Jeho zamestnávateľ ho plne chápe, ale nič s tým nemôže urobiť. Eduard zamestnáva sám seba.

V predajni na Záhorí má jednu predavačku. Potreboval by skladníka, nákupcu, šoféra a ekonómku, ale nemôže si ich dovoliť. Tak tieto úlohy zobral na seba.

Keby na týždeň či dva vypadol, jediná pracovníčka by obchod neutiahla. „Potreboval by som viac ľudí a aj predavačke by sa zišlo pridať. Ale nemám na to,“ sťažuje si.

Trápi ho, že keby chcel aj niekoho prijať za minimálnu mzdu, stál by ho mesačne cez deväťtisíc korún. Lebo vyše tretinu jeho hrubej mzdy by musel odvádzať do zdravotnej a Sociálnej poisťovne. Dane ma ani tak netrápia, zato odvody poriadne, hovorí.

Problém číslo tri.

Eduard nehovorí len za seba. Výška odvodov je všeobecne označovaná za jednu z najvážnejších prekážok fungovania a rastu podnikania.

Respondenti v prieskume pre Audit podnikateľského prostredia v SR ju zaradili hneď za vymáhateľnosť práva a zlú legislatívu. Za vážnu brzdu podnikania ju označilo takmer 70 percent opýtaných. Daňové zaťaženie je s necelými 30 percentami ďaleko vzadu.

NEPREHLIADNITE SÚVIACE ČLÁNKY:

• Zrušiť, zlúčiť, zjednotiť...
• Dane v prestrojení
• Čo skôr (Komentár)

Potvrdzujú to aj stolár Bohumil a elektrikár Ondrej. Živnostníci, ktorí tiež podnikajú za Malými Karpatmi. A tiež si plné mená nechávajú pre seba, aby neriskovali poťahovačky zo strany úradov.

Obaja zhodne tvrdia, že odvody sú vysoké, a preto ani nezamestnávajú žiadnych ľudí. Máme šťastie, že remeslo zvládneme sami, pochvaľujú si a ľutujú podnikateľov, u ktorých to bez pomocnej ruky vo firme nejde.

Ponosy, že slovenskú ekonomiku trápi vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, môže vláda odbíjať medzinárodným porovnaním, ktoré vo februári predstavila EÚ. Slovensko patrí podľa štatistického úradu Eurostat medzi členov s najnižším daňovým a odvodovým zaťažením.

Prepočítané na hrubý domáci produkt koketuje s okrúhlou hranicou 30 percent a je o štvrtinu nižšie ako priemer krajín eurozóny. Republiková únia zamestnávateľov si s prispením vlády objednala analýzu podnikateľského prostredia.

Dosiaľ najkomplexnejší dokument svojho druhu písali najmä ľudia z TREND Analyses a Nadácie F. A. Hayeka. Na európske porovnania, ktoré pre Slovensko vyznievajú lichotivo, sa pozerajú inak než vláda. A dávajú za pravdu ťažkajúcim si podnikateľom.

Nestačí byť najlepší v EÚ

Audit pripomína, že Európska únia trpí neduhmi, ktoré ju znevýhodňujú v celosvetovej súťaži: nepružné pracovné právo, štedrý sociálny systém a zamestnanecké benefity (predovšetkým vo verejnom sektore), nákladný zdravotný servis a dôchodkové zabezpečenie. Výsledkom je dlhodobo chabý ekonomický rast a vyššia nezamestnanosť.

Stará Európa preto nie je dobrý vzor, s ktorým by sa Slovensko malo porovnávať, konštatuje analýza. Bremeno, ktorým sa smutne hrdí napríklad Švédsko, by malo byť memento, nie inšpirácia.

Severskí zamestnanci a podnikatelia zaplatia na daniach a odvodoch sumu prevyšujúcu polovicu celého produktu hospodárstva. Dynamickejšie ekonomiky sa pýšia porovnateľnou či nižšou záťažou, ako má Slovensko. Tá sa v USA, Mexiku, Írsku, Kórejskej republike alebo Švajčiarsku pohybuje pod 30 percentami.

Navyše, údaje o daniach a odvodoch nemusia dávať presný obraz o finančných povinnostiach podnikateľov. Existujú iné platby, ktoré sú povinné, ale do štatistík o daňovo-odvodovom bremene sa nedostanú.

Reč je napríklad o povinnom zmluvnom poistení áut, odvodoch do Recyklačného fondu, koncesionárskych poplatkoch. No aj malých sumách, ktoré nevyčnievajú, ale strpčujú každodenný život živnostníkom, zamestnávateľom a slobodným povolaniam.

Eduard zo Záhoria udržuje predajňu v čistote. „No obecný úrad si najnovšie vymyslel, že musíme dvakrát do roka robiť deratizáciu. Koľko to stojí a či je to efektívne, už neskúmali,“ rozhorčuje sa. Ale novú „daň“ platí. Stojí ho to tisíc korún.

Najvypuklejším príkladom miestnych poplatkov, ktoré dokážu ovplyvniť život podnikateľov, sú dane z nehnuteľností. Niektoré samosprávy sa rozhodli, že si z nich urobia ryžovisko pre obecnú kasu. Až si to vyžiadalo novelu zákona, ktorou sa výška daní obmedzila.

Stolár Bohumil je v tomto ohľade spokojný – jeho obec sa rozhodla nevyrubovať podnikateľom vyššie dane ako iným majiteľom stavieb. Daň je tak podľa neho v pohode.

Úradnícke monštrá

Pri ponosách na odvodové zaťaženie podnikatelia spomínajú nielen sadzby, ale aj byrokraciu. Tie isté informácie posielajú na daňový úrad, do poisťovní aj štatistikom.

Namiesto toho, aby si ich verejné inštitúcie posúvali medzi sebou. Zákony sa často menia, neraz nekompetentne. Zákon o sociálnom poistení parlament prijal v októbri 2003 a za dva roky ho 13-krát novelizoval.

Lepšie obišiel zákon o zdravotnom poistení, ktorý sa od októbra 2004 menil „len“ trikrát. Podnikateľov nemá v zmenách kto zorientovať.

Majiteľ bratislavského papiernictva Dušan má dnes dve pracovníčky. No dlhé roky sa ich prijatiu bránil. Pre výšku odvodov, ale aj pre časté zmeny v pracovnoprávnej legislatíve. „Sociálnu poisťovňu mi ani nespomínajte. Keď som od nich niečo potreboval, dva týždne som tam telefonoval a nič,“ hromží.

Chcel zefektívniť aj komunikáciu so Spoločnou zdravotnou poisťovňou a ušetriť jej prácu. Rozhodol sa posielať mesačné výkazy elektronicky. Tešil sa, že stačí požiadať o evidenčné číslo.

„Problém bol, že odo mňa chceli aktuálny potvrdený živnostenský list,“ vysvetľuje, kde sa proces zasekol. Poisťovni nestačilo pozrieť si živnostenský register v internete a nestačilo ani ukázať originál listu. Tak som sa na to vykašľal, dodáva Dušan.

Príšerná komunikácia.

Komunikáciu s úradníkmi označujú podnikatelia doslova za otrasnú. Stáva sa, že na chybu ich upozornia až po rokoch a spätne im dorubujú sankcie.

Ako napríklad Eduardovi. Pokút platil viacero a jednu spláca dodnes. Za chybu, ktorú spravil, keď si robil účtovníctvo sám.

Raz neustriehol zvýšenie minimálnej mzdy a istý čas platil odvody z menšej sumy, ako dovoľovali zákony. Všeobecná zdravotná poisťovňa trvala na doplatení odvodov a uhradení penále.

Vystavila účet na 18-tisíc korún. Že pochybil, si majiteľ potravín uvedomuje.

Nerozumie len, prečo s ním poisťovňa o závažných zmenách pravidelne nekomunikuje a prečo mu oznámila nedoplatok až pred troma rokmi. Od chybného výpočtu vymeriavacieho základu uplynulo celé desaťročie.

Penále z omeškania sa odvtedy vyšplhalo na niekoľkonásobok nedoplatku. Uľavilo sa mu, odkedy si môže dovoliť externú účtovníčku.

Stojí ho peniaze, no s takmer stopercentnou istotou mu ich zároveň šetrí. Na pokutách, ktoré by mohol pre nesprávne vyplnené okienko v nejakom formulári či zle odvedené dane dostať.

Zlepšenie vzťahu vraj vidno na daňových úradoch. Spomínajú to drobní podnikatelia, s ktorými sa TREND rozprával, a konštatuje to aj audit podnikateľského prostredia.

Daňové úrady napríklad minulý mesiac ustanovili osobitné konzultačné dni pre fyzické osoby. „Na daňovom úrade to je o inom, správajú sa ku mne slušne, konečne mám pocit, že som pre nich klient,“ hodnotí majiteľ papiernictva Dušan. Slovo klient sa dostalo aj do slovníka daňových úradníkov samých.

Paušálne týranie

Všeobecná zdravotná poisťovňa vymáhala nedoplatky od podnikateľov, ktorí v rokoch 2001 a 2002 platili paušálnu daň, a teda aj paušálne odvody. Pri určovaní výšky odvodov ich posudzovala ako bežných živnostníkov. Stalo sa tak preto, že chýbajúcu definíciu pojmu „rozhodujúce obdobie“ si zaviedli po svojom. A následne vlastný výklad zmenili.

Podnikatelia, ktorí začali využívať paušálnu daň v roku 2001, podali v tom roku dve daňové priznania – paušálne za aktuálny rok a bežné za rok 2000. Živnostníčka, ktorá sa obrátila na súd, platila od júla 2001 do júna 2002 paušálny odvod, postupovala v súlade s pokynmi poisťovne. Lenže poisťovňa v júli 2002 zmenila po konzultácii s ministerstvom zdravotníctva výklad zákona a metodické usmernenie pre podnikateľov. Potom vyrubila nedoplatky aj penále. Mnohí tých pár tisíc korún zaplatili. Bez toho, aby riešili, ako nedoplatky vznikli.

Lenže spomínaná podnikateľka sa obrátila na súd a ten rozhodol v jej prospech. Platobné výmery okamžite zrušil. V rozsudku konštatoval, že „nemožno v dôsledku nového výkladu zákona, bez zmeny zákona, preniesť zodpovednosť na klienta a ešte ho aj sankcionovať“. Zároveň konštatoval, že správne orgány posúdili vec nesprávne a dopustili sa nezákonného postupu. Všeobecná zdravotná poisťovňa sa proti rozsudku neodvolala. Dnes len konštatuje, že právna úprava zdravotného poistenia pre paušálnych živnostníkov bola nejednoznačná. Tento nedostatok sa väčšina zainteresovaných snažila podľa poisťovne odstrániť „výkladom“, ktorý mal interpretovať zámer zákonodarcov pri zavádzaní paušálnej dane.

Živnostníci zaplatili pár tisíc korún a neriešili, či ich poisťovňa vymáha oprávnene. Právnik, ktorý zastupoval spomínanú podnikateľku, vlani v lete pre denník Sme povedal, že klienti by nemali rezignovať, ale mali by sa „domáhať práva, hoci aj cestou hromadných žalôb“. A to napriek tomu, že Všeobecná zdravotná poisťovňa rozhodnutie súdu akceptovala. Ale nemožno ho chápať ako precedens pre všetkých klientov. Aj keď sú v totožnej situácii.

Menší chaos bol v ostatných zdravotných poisťovniach, ktoré od začiatku používali aktuálny výklad zákona. No nezmenšilo to pocit krivdy. Zákon síce definoval paušálne odvody bez pojmu „rozhodujúce obdobie“, ktorý je pri odvodoch obvyklým nástrojom, no bol vykonateľný aj bez tohto pojmu. To, že si poisťovne s ministerstvom pojem svojvoľne dodefinovali metodickým usmernením s oveľa nižšou právnou silou, ako má zákon, pripravilo paušálnikov o peniaze. Chaos pomohol poisťovniam rádovo k stovkám miliónov korún.

Ilustračné foto - Pavel Danko