Chátrajúce verejné budovy volajú o pomoc. Diagnóza je jasná. Namiesto nasadenia účinnej liečby sa však skôr debatuje o tom, prečo sa pacient ocitol v kríze.

Vinníkov netreba hľadať ďaleko ani dlho. Fakt je, že bývalý majiteľ všetkých verejných budov – štát – nesie zodpovednosť za to, že nebytové domy v strednom veku zápasia so stareckými neduhmi.

V drvivej väčšine prípadov sa súčasným problémom dalo predísť. Desaťročia absencie dôkladnej údržby dostali slovenský fond budov tam, kde sú dnes. Pri dostatku času a peňazí na permanentnú starostlivosť mohli spomínané nehnuteľnosti jeseň svojho života odsunúť možno aj o niekoľko desaťročí. V dobe svojho vzniku a ešte dlho potom sa však k problémom pristupovalo inak ako v súčasnosti a peniaze určené na údržbu zhltli iné priority.

Dôsledky histórie musia hasiť aj samosprávy, noví majitelia školských či zdravotníckych budov, ktorí ich zdedili spolu s kompetenciami. A treba im dať za pravdu, že s výrazným modernizačným dlhom. Pocit krivdy v hlavách starostov, primátorov či županov ešte znásobuje postoj štátnych predstaviteľov, ktorí sa správajú, ako keby sa ich problém netýkal. Dali sme vám, zobrali ste, starajte sa, nás do toho nič.

Takýto postoj je alibistický. Na druhej strane počítať s tým, že sa budovy najprv obnovia zo štátneho rozpočtu a až potom ich štát vlastnícky posunie samosprávam, by bolo naivné. K obciam a samosprávnym krajom sa štát nezachoval o nič horšie ako k majiteľom bytov, ktorí sa nimi tiež stali zo dňa na deň. A tiež ho nedostali ako zo škatuľky, ale museli sa naučiť žiť s tým, že o svoj majetok sa treba starať.

Rovnako sa to musia naučiť aj samosprávy, hoci to iste nebude jednoduché. Nariekanie im však nepomôže. Na rozdiel od občanov, ktorí sa po privatizácii bytového fondu musia vyrovnať s prípadnými zvýšenými výdavkami na údržbu sami, na obnovu verejnej infraštruktúry možno využiť štrukturálne fondy Európskej únie. A to je šanca, ktorú by bolo hriechom prepásť.

Pravda, eurofondy nie sú všeliekom, ktorý zahojí všetky rany, ktoré verejný sektor vo svojej „nehnuteľnej sekcii“ má. Zďaleka nie, pretože napríklad Bratislavský kraj si na túto várku štrukturálnych fondov musí dať zájsť chuť. Ani takmer sedem desiatok miliónov eur na necelé tri roky nepomôže dostať na zodpovedajúcu úroveň všetky školy, nemocnice či detské domovy, ktoré to potrebujú.

Sú to však peniaze, zjednodušene povedané, zadarmo. Treba vypracovať dobrý projekt, ktorý prejde sitom výberovej komisie. To zaiste nie je málo a určite to nebude ani lacné. Príležitosť, ktorá sa nemusí opakovať a ktorú susedné štáty nemajú, však treba chopiť za pačesy všetkými desiatimi.

Namiesto hromženia na nechcené dedičstvo a „danajské dary“ si treba uvedomiť, že v najbližšom rozpočtovom období, ktoré sa v únii začína v roku 2007, už obnova verejných budov nemusí byť aj európskou záležitosťou. A ostane iba na pleciach ich majiteľov.