Slováci nedôverujú zariadeniam so sociálnymi službami pre starých ľudí. Vyplynulo to z prieskumu, ktorý si dala vypracovať firma WBA Property Development predtým, než začala stavať súkromný domov pre seniorov v Jablonovom. Predstava, že domovy dôchodcov využívajú nevďačné deti, aby sa zbavili rodičov, u Slovákov stále pretrváva.

No nie je to jediné vysvetlenie, prečo ich využívajú iba dve percentá penzistov. Väčší problém je, že dopyt vysoko prevažuje ponuku: na čakačke je momentálne 11-tisíc záujemcov.

Obce na zaplátanie diery na trhu nemajú kapacity a súkromný kapitál sa zatiaľ do sociálneho podnikania nehrnie.

Len marketingové princípy

Privátny projekt Seniorville v Jablonovom, momentálne so štyridsiatkou klientov, je výnimkou. Plány investorov sú pritom vcelku odvážne.

Chcú v určitých regiónoch Slovenska vytvoriť sieť zariadení s kapacitou pre tisíc ľudí. Pohľad na demografický vývoj a všeobecnú mienku o úrovni sociálnych služieb ich presvedčil o tom, že sociálne podnikanie má potenciál.

Fakt je, že stereotyp slovenského dôchodcu sa v nasledujúcich rokoch naruší. Porastie počet ľudí, ktorí už dnes vedia, že v starobe od štátu nedostanú nejaký extra vysoký dôchodok.

Okrem povinných odvodov do Sociálnej poisťovne sa preto obzerajú po ďalších možnostiach, ako sa zabezpečiť. Investujú do realít za účelom prenájmu alebo si sporia v životných poistkách.

Penzión pre seniorov v Jablonovom prevádzkuje nezisková organizácia Harmónia života. Jej riaditeľ Martin Hantabál tvrdí, že si chceli vyskúšať, či princípy podnikania fungujú aj v sociálnej oblasti.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:

• Ako zvládnuť senior boom
• Staroba choroba

Po dvoch rokoch sumarizuje, že dokonale zatiaľ fungujú len marketingové zákonitosti. Podľa záujmu o ich služby usudzuje, že mediálna kampaň splnila účel.

Pri jej príprave vychádzali z výsledkov prieskumu. Napríklad že Slováci sa len ťažko vyrovnávajú s odchodom z miesta, kde prežili celý život.

Ďalšie zistenie M. Hantabála z dvojročného pôsobenia v sociálnej brandži je, že domovy dôchodcov nie sú životaschopné, pokiaľ by ich mali platiť sami dôchodcovia. Kým priemerný starobný dôchodok je tristo eur, mesačný pobyt v privátnom zariadení vychádza klienta od 330 do 860 eur.

Na porovnanie, v zariadeniach pod správou samosprávy sa platby pohybujú od 160 do 200 eur. V čom je rozdiel? Kým v súkromnom penzióne zaplatí senior 60 percent nákladov, vo verejných – ktoré však poskytujú len základnú starostlivosť – „iba“ 30 percent.

Radšej podporia vlastné

Biznis so službami pre seniorov sa preto nezaobíde bez dotácií. A to je zdroj problémov. Pre začiatok, zákon stanovuje, že ak obec prevádzkuje vlastný domov dôchodcov, môže – ale nemusí – prispievať privátnym zariadeniam. V praxi to potom vyzerá tak, že samosprávy radšej podporia vlastné penzióny.

Riaditeľ Spišskej katolíckej charity Pavol Vilček s týmto postojom, pochopiteľne, spokojný nie je. Podľa neho samosprávy znevýhodňujú poskytovateľov, ale i občanov: „Prečo je spoločnosť ochotná dať na občana v zariadení VÚC ročne 8 630 eur a na občana v zariadení charity len 3 650 eur?“ A čuduje sa, že štát dokáže rovnako podporovať verejných a súkromných poskytovateľov v školstve, no nie v sociálnej oblasti.

Spišská katolícka charita určuje výšku poplatku vzorcom 90 percent z dôchodku. Niektorí klienti pritom dostávajú dôchodok vo výške životného minima.

Na druhej strane, dotácie od samospráv nemusia byť jediným ďalším zdrojom príjmov prevádzkovateľov penziónov. Existujú – a aj sa využívajú – finančné dary, dve percentá z dane z príjmov, európske fondy či ministerské granty. Spišská katolícka charita organizuje i zbierky veriacich. Na jar a na jeseň na charitu každoročne vyzbiera stotisíc eur.

Lavírovanie v systéme

Ak by sa chceli súkromní prevádzkovatelia uchádzať o peniaze z rozpočtu samosprávy, majú podľa platnej legislatívy šancu – a aj to neistú – iba vtedy, ak pôsobia ako neziskové organizácie, prípadne ako občianske združenia. Z názvu, ktorý vylučuje zisk, možno vytušiť, že nejde o štandardnú formu pre podnikateľský subjekt.

„Nemôžeme vytvárať zisk. Musíme všetky príjmy minúť iba na financovanie poskytovaných služieb alebo ich rozširovanie,“ vysvetľuje M. Hantabál.

Podľa šéfa Harmónie života môže mať private equity projekt WBA v budúcnosti s nevytváraním zisku problém. Keď už v regiónoch Slovenska nebudú budovať ďalšie zariadenia siete Seniorville, zisk sa vytvárať začne.

Investori podľa M. Hantabála dúfajú, že dovtedy legislatíva povolí: „Sociálne podnikanie, hoci táto vláda to nerada počuje, je rovnaké ako každé iné podnikanie.“

Nateraz sa však zariadenia s právnou formou neziskovky musia tváriť, že zisk nepoznajú. V lepšom prípade špekulovať nad tým, či zrekonštruovať strechu, vymeniť okná alebo kúpiť nový nábytok.

Pravda, peniaze z neziskoviek možno vytiahnuť aj „iným“ spôsobom. Živo sa o ňom diskutovalo pred tromi rokmi. Keď sa zastupiteľstvo s väčšinou poslancov SMK v Nitrianskom samosprávnom kraji neúspešne pokúsilo prenajať dvadsaťdeväť zariadení v rámci transformácie za tri centy ročne na tridsať rokov piatim neziskovkám.

Aj vtedy miestni politici tvrdili, že sa na neziskovkách nedá zbohatnúť, keďže nemôžu vytvárať zisk. Ľudia týmto ubezpečeniam neverili. Rečiam o tom, ako si zástupcovia ľudu rozdeľovali dodávateľské služby, cez ktoré možno peniaze z neziskoviek presmerovať na účty súkromných firiem, sa darilo lepšie.

Prenájom zariadení sa nakoniec neuskutočnil. Predseda NSK Milan Belica odmietol podpísať uznesenie o tzv. transformácii DSS. Jeho vtedajší podpredseda Miklós Fehér potom síce uznesenie aj nájomné zmluvy za neho podpísal, lenže župan, ako štatutár kraja, upozornil riaditeľov DSS na protiprávnosť týchto dokumentov. Až na jeden prípad sa prevody na neziskovky neuskutočnili. Nové zastupiteľstvo nakoniec svojím prvým uznesením všetky zmluvy zrušilo.

Stále veľa politiky

Ale späť k dotáciám. Univerzálny kľúč, ako presvedčiť VÚC, mesto či obec, aby s privátnym penziónom pre seniorov uzavreli zmluvu a prispievali na jeho chod, neexistuje.

Samosprávy väčšinou nepodporujú mimovládky v sociálnej sfére buď vôbec, alebo iba v minimálnej miere. Často sa stáva, že súkromným poskytovateľom dotácie krátia – kraj im neprispieva na všetkých klientov.

Pre Seniorville sa rokovania s Bratislavským krajom skončili úspešne. „Neviem pochopiť, prečo sa to v jednom kraji dá a v druhom nie,“ dodáva M. Hantabál.

Súkromný domov dôchodcov vo Voderadoch zatiaľ príspevky z trnavskej samosprávy dostáva. Podľa riaditeľky Moniky Lovásovej prioritou VÚC Trnava sa stávajú opustené choré a handicapované deti, skôr ako starí ľudia.

Lebo väčšina z nich má vlastné deti, ktoré sú povinné podľa zákona o rodine postarať sa o rodičov. Navyše seniori sa môžu spoľahnúť aj na vlastné úspory. Podľa M. Lovásovej sa tento postoj prejavil na výške dotácie, ktorú každoročne dostávajú, pretože už druhý rok stagnuje.

P. Vilček zo Spišskej katolíckej charity vidí problém aj v tom, že sociálne služby padli na plecia obciam. Zo skúseností, ktoré získal v komunálnej politike ako komunálny poslanec, otvorene hovorí, že obce na tvorbu komunitného plánovania sociálnych služieb nemajú.

Podľa neho im chýbajú odborníci: „Na východe sa ľudia živia poľnohospodárstvom. Je skoro istota, že aj poslanci budú to isté.

A starosta bude tiež ťažko niečo iné. Keď na nich toto všetko padne, nezvládnu to.“ Na dedine sa pritom často prednostne riešia otázky, kto bude starosta alebo poslanec.

Foto – Vlado Benko