Nemáte pocit, že slovenské nemocnice často vyzerajú, akoby tam zastal čas? Tmavé chodby, ošarpaný nábytok, preplnené čakárne niekoľko hodín ráno a potom prázdne dlhé hodiny.

Lekári a sestričky pracujúci v týchto podmienkach si nevedia alebo nechcú zorganizovať čas, sú málo komunikatívni, chvíľami neochotní. Nesprávajú sa k pacientovi ako ku klientovi, ktorý ich živí. Namiesto efektívnej organizácie práce naďalej funguje systém známostí. A to aj napriek tomu, že zdravotníctvo platíme všetci rovnako prostredníctvom zdravotných odvodov. Prečo je to tak a od čoho závisí kvalita zdravotníckych zariadení?

O niektorých nemocniciach alebo oddeleniach kolujú medzi pacientmi zaručené správy, že sú tam výborní lekári aj personál. Pacienti sú na Slovensku nadmieru spokojní, už keď im funguje základný servis. Ten sa však s vyspelým európskym zdravotníctvom dá ťažko porovnávať. Iné nemocnice obchádzajú hrôzostrašné povesti – o zanedbaných povinnostiach lekárov, hrubom a necitlivom správaní personálu, neosobnom prístupe k pacientovi.

„Vychrlili na mňa veľa odborných výrazov a o pacientovi sa bavili ako o tovare,“ vysvetľuje svoje rozčarovanie zo zvolenskej nemocnice Vlado. Na druhej strane Diana mala s pobytom v bratislavskej nemocnici sv. Alžbety dobrú skúsenosť. „Nemusela som si nič nosiť z domu, bolo tam čisto, kvalitný personál aj služby,“ spomína.

Závisí kvalita zdravotnej starostlivosti iba od ľudí, ktorí v nemocniciach pracujú, alebo je chorý celý zdravotný systém? Treba do tohto chorľavého mechanizmu nalievať ďalšie peniaze, alebo ho najprv vyliečiť? Je nutné nemocnice preriediť, aby ostalo viac peňazí pre tie kvalitnejšie, alebo ich stačí iba zefektívniť?

Rodiť príjemne

Regionálna nemocnica v Banskej Štiavnici vyzerá zvonku ako väčšina špitálov na Slovensku. Socialistická architektúra nie je pastvou pre oči. Vnútri sa nachádza gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, ktoré sa vymyká zo slovenského priemeru.

Čakáreň pre budúce mamičky hýri pastelovými farbami, kreslenými postavičkami, je tu aj detský kútik. Na oddelení je náležite rušno. Po chodbách sa prechádzajú evidentne spokojné rodičky, lekári, ale sú tam aj oteckovia. Toto oddelenie je totiž známe tým, že nebráni otcom tráviť čas s matkou. Môžu dokonca bývať v hotelovej časti nemocnice.

„Viacerí kolegovia z brandže nám vyčítali, že voľný pohyb po oddelení je nehygienický a hrozí riziko infekcie dieťaťa, ale u nás sa to nepotvrdilo,“ tvrdí primár Marián Špila. Pri vybudovaní jednej z najpopulárnejších pôrodníc na Slovensku potreboval primár odvahu uskutočniť zmeny. Inšpiráciu zbieral ešte počas svojho pobytu v nemocnici v Líbyi, kde videl, že nemocnica môže fungovať aj inak ako na Slovensku.

Jeho oddelenie začalo ako jedno z prvých už v deväťdesiatych rokoch ponúkať mamičkám rôzne druhy pôrodov. „Videl som v Brne, že sa rodí na špeciálnej stoličke, tak som ju objednal aj pre nás. Mamičkám sa pôrod v polosede páčil a začali k nám chodiť,“ spomína primár. Pôrodnica postupne pridávala k alternatívnym pôrodom aj ďalšie extra služby. Matky si dnes môžu vybrať samostatnú nadštandardnú izbu za denný príplatok sedemnásť eur. Za výber pôrodníka si priplatia 165 eur.

V tejto pôrodnici však nejde iba o služby navyše, ale najmä o príjemnú atmosféru, ochotný personál a dobrú komunikáciu s rodičkami. „Ide nám o humanizáciu pôrodov, aby to tu nebolo ako na bežiacom páse a aby mali mamičky trocha viac súkromia,“ vysvetľuje primár. Aj preto sem chodia rodiť ženy z celého Slovenska.

„Až dve tretiny pôrodov robíme matkám mimo regiónu,“ hovorí M. Špila a dodáva, že úspech jeho oddelenia zachránil nemocnicu v Banskej Štiavnici pred zatvorením.

Veľa nemocníc či lôžok?

Na Slovensku máme nemocnice takmer v každom okresnom meste. Aj v takých, ktoré sú od seba vzdialené iba dvadsať kilometrov. Z pohľadu pacienta je to výhodné, nemusia cestovať ďaleko. Ale prvý pohľad môže byť klamlivý. Pacient by sa mal pýtať na to, akú kvalitu ošetrenia mu poskytne lokálna nemocnica.

Čo z toho, že je blízko, keď ho tam nevyšetria dostatočne a on bude musieť cestovať opäť do inej? Stratí čas a možno aj zdravie. Je teda správne mať veľa nemocníc kvôli dostupnosti, alebo by stačilo prevádzkovať ich menej a kvalitnejších?

Ľudia zo zdravotníckej brandže, s ktorými sa Profit rozprával, sa zhodli na tom, že počty nemocníc nie sú na Slovensku až taký problém, ktorý by škodil ich kvalite. „V pomere k počtu obyvateľstva sme v medzinárodnom porovnaní niekde v strede,“ tvrdí Peter Goliáš z Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy. Väčší problém ako v počte nemocníc vidia odborníci v predimenzovanom počte lôžok, v ich štruktúre a (ne)využívaní.

A nie je to vôbec okrajový problém. Podľa odhadu Tomáša Szalaya z Health Policy Institute je dnes na Slovensku nadbytočných šesť- až sedemtisíc lôžok, čo je zhruba kapacita dnešných tridsiatich stredne veľkých nemocníc. „Máme nadbytok akútnych a málo chronických lôžok,“ myslí si T. Szalay. Preto sa v nemocniciach bežne stáva, že chronicky chorí pacienti ležia na akútnych lôžkach.

K zlepšeniu ich využívania je potrebný efektívny lôžkový manažment. A ten lekári či vedúci oddelení často nezvládajú. Chýba im ochota aj motivácia. Ich platy sú stále nízke a manažérsky myslieť vedia len niekoľkí z nich. Podľa Juraja Vančíka, riaditeľa súkromnej nemocnice v Košiciach-Šaci, je pri manažmente lôžok najdôležitejšia komunikácia primárov jednotlivých oddelení. „Rozdeliť postele striktne na akútne a chronické nie je možné, pretože počty akútnych pacientov sa ťažko predvídajú,“ vraví.

Špecializácia nevyhnutná

Pomôže k zefektívneniu nemocníc iba rušenie a reštrukturalizácia lôžok? Exminister zdravotníctva Rudolf Zajac tvrdil, že rušiť lôžka v nemocniciach je ako vytrhávať stoličky z autobusov na nevyužívanej linke. Veľa neušetríte. Autobus bude jazdiť stále, síce s menej sedadlami, ale straty vám bude vyrábať aj naďalej. Fixné náklady na benzín a vodiča zostanú.

Radikálnejší reformátori zdravotníctva presadzovali myšlienku zrušiť niektoré nemocnice alebo ich oddelenia, čím by ostalo viac peňazí na tie ústavy, ktoré ostanú na trhu. To však nebolo a nie je priechodné pre odpor miestnych politikov, ale aj obyvateľov. Tí prví sa boja straty prestíže mesta a neraz významného zamestnávateľa. Tí druhí zhoršenia dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Čo teda robiť, ak je redukcia nemocníc politicky nepriechodná?

Na začiatku by stačilo, ak by boli nemocnice ochotné priznať si, že nemôžu robiť všetky všetko. Mali by sa špecializovať, zrušiť niektoré oddelenia, zbaviť sa časti lôžok a začať efektívnejšie hospodáriť. „Niektoré oddelenia by mohli fungovať ako denné stacionáre – pacienti prídu, budú ošetrení a pôjdu domov,“ domnieva sa lekár z Trebišova, ale dodáva, že pre mnohých pacientov by to nebolo veľmi pohodlné a viac by minuli na dochádzanie.

„Ak by sa mali rušiť lôžka napríklad v malých nemocniciach, recipročne by mali rásť v tých väčších, kam sa pacienti presunú, ale to sa nedeje,“ myslí si lekár z Trnavy. Podľa neho by výsledkom bola iba zhoršená zdravotná starostlivosť, pretože o ten istý počet lôžok sa bude deliť väčší počet pacientov.

Väčšina lekárov však o rušení svojich oddelení nechce ani počuť, miestni obyvatelia tiež nechcú prísť o svoju nemocnicu a špitálov bez dlhov je zatiaľ málo. Inšpiráciou bezbolestnej cesty špecializácie zdravotníckych zariadení môže byť spoločnosť Agel slovenského podnikateľa Tomáša Chreneka, vlastniaca sieť súkromných nemocníc na Morave a v Sliezku.

Tá prišla na spôsob ako nemocnice špecializovať a nevyvolať pritom emócie. „Vo svojich zdravotníckych zariadeniach zrušili či presunuli lôžka a ponechali tam iba ambulancie. Nemocnica sa tak fakticky zmenila na polikliniku, ale firma jej nechala názov nemocnica,“ vysvetľuje T. Szalay. Miestni majú „svoju nemocnicu“ a väčšina aj tak využíva len ambulantné služby.

Odkiaľ prilievať

Odborníci na zdravotníctvo sa zhodujú v tom, že nemocníc je viac ako peňazí na ich kvalitnú prevádzku. Svedčia o tom aj ich neustále narastajúce dlhy. „Súčasná nemocničná sieť môže mať dlhodobo finančné problémy, pokiaľ pretrvá neoptimálny počet lôžok a nezvýši sa efektivita vnútri nemocníc,“ myslí si Zuzana Horníková, PR manažérka zdravotnej poisťovne Dôvera.

V porovnaní so štátmi EÚ dávame na zdravotníctvo menšie percento hrubého domáceho produktu, ale rozdiely nie sú veľké. Väčšiu šarapatu ako malý objem peňazí robí v zdravotníctve ich neefektívne míňanie. Priveľa peňazí sa vydáva na lieky a nezostáva potom na lôžkovú zdravotnú starostlivosť. Ani predražené nákupy medicínskych prístrojov nie sú v zadlžených nemocniciach výnimkou.

Problémom je aj falošná solidarita, keď sa míňajú prostriedky na množstvo menej náročných chorôb a následne chýbajú na skutočne vážne prípady. „To je systémový problém v politike, keďže politici majú väčší záujem podporiť menšou sumou širokú skupinu ľudí než vyhľadávať jednotlivcov s vážnejšími problémami,“ myslí si P. Goliáš.

Keď pripustíme, že peňazí v zdravotníctve je málo, treba sa spýtať, odkiaľ ich vziať. „Vo verených financiách už rezervy nie sú veľké, a preto by sme do nemocníc mali pustiť viac súkromných zdrojov,“ myslí si P. Goliáš. Odporúča zavedenie spoluúčasti pri ľahších diagnózach alebo obnovenie denného poplatku za pobyt a stravu.

Zvýšenie spoluúčasti pacienta si vie predstaviť aj T. Szalay, ale zároveň tvrdí, že je nezodpovedné od ľudí pýtať ďalšie peniaze, kým nie je záruka, že budú efektívne použité. Najprv treba zefektívniť systém, až potom tam naliať peniaze.

Tvrdo tlačiť

Kto alebo čo by mal tlačiť na zlepšovanie efektivity hospodárenia nemocníc? V prvom rade by to mal robiť štát vytváraním konkurenčného prostredia medzi subjektmi na zdravotníckom trhu a v ich motivovaní hospodáriť zodpovedne. Štát to v minulosti nerobil, hoci mohol, lebo väčšina zdravotníckych zariadení bola v jeho vlastníctve. Namiesto toho ich nezodpovedné hospodárenie podporoval neustálym oddlžovaním.

Súťaži medzi nemocnicami bráni aj takzvaná pevná minimálna sieť, v rámci ktorej ministerstvo zdravotníctva vymenovalo 38 nemocníc, s ktorými poisťovne musia uzatvoriť zmluvy. Tie nebudú mať motiváciu zlepšovať sa a poisťovne tak prišli o nástroj na vyjednávanie o zvyšovaní kvality.

K tlaku na efektívnosť zdravotníckych zariadení prispel čiastočne ich presun na samosprávy. Mestá a kraje si na rozdiel od štátu veľmi skoro uvedomili, že nemôžu dotovať stratové zdravotnícke zariadenia donekonečna a pristúpili k škrtom. Najmä v malých mestách sa rušili oddelenia, ale aj celé nemocnice. Presun sa oplatil, pretože decentralizované špitály svoj dlh znižujú, štátne naopak zvyšujú.

Podľa Mariána Petka, prezidenta Asociácie nemocníc Slovenska, sa efektivita hospodárenia týchto zdravotníckych zariadení dá dosiahnuť iba zavedením tvrdých rozpočtových pravidiel s osobnou zodpovednosťou výkonných predstaviteľov jednotlivých nemocníc.

Tlačiť na ich kvalitu by mohli aj zdravotné poisťovne. Majú na to nástroje v podobe zníženia objednávky zdravotnej starostlivosti, zníženia jej ceny či objednania len ambulantných služieb. Redukovanie nemocníc v podobe neuzatvorenia zmluvy je podľa Eduarda Kováča, riaditeľa Združenia zdravotných poisťovní, až úplne posledný krok poisťovne.

Rebríčky a súťaživosť
Poisťovňa Dôvera prišla minulý rok v máji ako prvá na Slovensku s vlastným rankingom nemocníc. V týchto zariadeniach mapovala dostupnosť zdravotnej starostlivosti, personálne i materiálno-technické vybavenie a všímala si aj parametre efektivity a kvality. Skúmala náročnosť diagnóz, robila prieskum spokojnosti pacientov a mapovala komplexnosť oddelení.
Tento rok pridala k parametrom priemernú dĺžku hospitalizácie či celkovú efektivitu hospitalizácií. Novinkou v hodnotení Dôvery je rebríček kúpeľov a zoznam top lekárov, ktorí robia najviac prevencie a ich pacienti sú s nimi spokojní. Rebríček pomáha pacientom, ktorí si môžu lepšie vybrať zdravotnícke zariadenie. Podľa experta na zdravotníctvo Tomáša Szalaya rebríčky a kritériá na ich zostavenie nebudú nikdy dokonalé, ale je dobré, že sa niečo porovnáva, pretože ľuďom to uľahčí rozhodovanie. „Pacienti vnímajú zdravotníctvo ako čiernu skrinku, kam posielajú svoje odvody a netušia, ako to funguje. Keď dostanú transparentné informácie o kvalite nemocníc, nebudú musieť volať známym, ako to robia dnes,“ myslí si analytik. Rebríčky pomôžu aj nemocniciam, ktoré zistia, v čom sa majú zlepšovať. „Môžu spoznať vlastné silné aj slabšie stránky a pracovať na nich. Podporuje to medzi nimi konkurenciu a súťaž,“ vysvetľuje Martin Kultan, riaditeľ úseku nákupu zdravotnej starostlivosti v Dôvere.

Foto - Vlado Benko, Maňo Štrauch