Radoslav Procházka bol zástupca Slovenska pred Európskym súdnym dvorom. Zo služieb štátu odišiel po voľbách. Do predsedníctva Slovenskej advokátskej komory bol zvolený niekoľko mesiacov po tom, ako si založil advokátsku kanceláriu. Na Ústavnom súde SR zastupoval zástancov Špeciálneho súdu, pričom komora tento súd označila za nesystémový prvok v justícii. O advokátskej korupcii niečo počul, no podľa neho je imidž profesie horší, ako si zaslúži.

Prečo ste sa rozhodli ísť do orgánov advokátskej komory? Marketing pre novú kanceláriu alebo nejaká forma politiky či prestíže?

Bola to kombinácia slabo vyvinutej schopnosti povedať nie a zvedavosti.

Kto vás oslovil?

Advokáti, ktorí ma poznali ešte zo školy – či už ako spolužiaka alebo pedagóga. Bol som súčasťou širšieho plánu generačnej obmeny. Z ktorého zostalo to, že som sa tam dostal len ja. Plus noví ľudia, ktorí sú však o pol generácie alebo o generáciu starší ako ja.

Neľutujete to?

Som rád, že som súhlasil. Dokonca sa nebudem brániť opätovnej kandidatúre. Aj keď aktívne sa o to usilovať nebudem.

Pomáha vám členstvo v komore v biznise?

Skôr naopak. Čas, ktorý venujem komore, som mohol venovať inej práci. Ale veľmi veľa som sa naučil o advokátskom stave a profesii. Pochopil som niektoré veci, ktorým som predtým úplne nerozumel.

Necítite sa v komore odsunutý?

Na prvom zasadnutí som cítil nedôverčivé pohľady. Ale teraz mám pocit, že som si získal autoritu a rešpekt aj u starších kolegov. A platí to aj naopak. V rámci predsedníctva dozrieva poznanie, že nejaká kombinácia kontinuity a zmeny aj v personálnej rovine by komore mohla skôr pomôcť, ako uškodiť.

Komory bývali v histórii zdrojom stavovskej cti. Plní i vaša túto funkciu?

Plní ju v takej miere, v akej je po takejto funkcii dopyt od jej členov. U advokátov, pre ktorých je advokácia podnikanie, by rovnako dobre administratívnu funkciu komory mohol plniť živnostenský úrad. Tí, ktorí povolanie vnímajú cez prizmu širšiu ako podnikateľský rozmer, majú prirodzene vyššie očakávania. Otázka je, či je v komore kritické množstvo advokátov, ktorí od nej očakávajú viac.

Je?

Neviem. Advokátov je veľmi veľa. Aktívnych asi štyri a pol tisíca. Je to príliš heterogénna masa, aby som ju mohol rozdeliť do takýchto dvoch skupín. O niečom však vypovedá počet advokátov, ktorí sa zúčastňujú na snemoch, na ktorých sa napríklad volí vedenie komory. Je ich menej ako desať percent.

Je 4,5 tisíca advokátov veľa?

Hovorím to ako advokát, ktorý sa musí deliť o trh. Ako vysokoškolský pedagóg zas vidím, že školy produkujú ročne stovky až tisícky potenciálnych advokátov. Pritom trh je už teraz napätý.

Čo sa musí stať, aby sa komora zaujímala o praktiky advokáta?

Funguje revízna komisia, ktorá zhromažďuje podnety. Má monopol na disciplinárne podania, o ktorých rozhoduje disciplinárny senát. Odvolací orgán je predsedníctvo.

Koľko je takých prípadov?

Teraz kvantum. Ale podstatná časť súvisela so slabšou platobnou disciplínou advokátov.

To vyzerá, ako keby sa sebakontrola stavu obmedzovala len na platenie členských príspevkov.

Sú tam aj veci, kde sa sťažujú klienti. Mne sa zdá, že disciplinárne orgány sú relatívne prísne na svojich členov. Hoci zvonka to môže vyzerať ako falošná stavovská solidarita, v rámci ktorej si advokáti kryjú chrbát. Neviem vylúčiť, že sa to v nejakých prípadoch nedeje, ale ja som na predsedníctve nič také nespozoroval.

Nezachádzajú niekedy advokáti pri ochrane klientov priďaleko?

Mám pocit, že niekedy si aj veľmi kompetentná laická verejnosť myslí, že súčasťou úloh advokáta je podieľať sa na tom, aby celý justičný systém fungoval. Ako keby úlohou advokáta malo byť nielen ochrániť klienta, ale aspoň sekundárne pomáhať štátu alebo civilizácii. Ani štátne orgány, procesné predpisy a celý systém nie sú nastavené na to, aby sa zistila a presadila takzvaná materiálna, reálna pravda. Neviem, prečo by toto malo byť jednou z úloh a záujmov advokáta. Mám pocit, že advokátom sa kladie za vinu viac ako to, za čo sú zodpovední a čo by mali robiť.

Ani na súdoch sa nehľadí na to, aká je reálna pravda?

Problém je, že sa zákon často automatizovaným technickým spôsobom prikladá na skutkovú situáciu. Čo sa nezmestí do šablóny, na to sa neprihliada. To podľa mňa nie je regulárny spôsob súdenia.

Hľadaniu pravdy na súdoch neraz bránia práve obštrukcie advokátov.

Sledovanie záujmov klienta akýmikoľvek prostriedkami napríklad v trestných veciach môže byť pre advokátov z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne. Pretože môže viesť k obrannej reakcii zo strany štátu, ktorá v konečnom dôsledku advokátom ublíži.

Čo by mal robiť štát s obštrukciami, napríklad s pochybnými péenkami advokátov?

Možno by súdy mohli efektívnejšie využívať inštitút náhradného obhajcu.

Pre klientov však tie prostriedky fungujú.

Áno, určite sú tieto postupy funkčné.

Kto by mal mať najviac na starosti to, aby advokáti pri obhajobe svojich klientov nekorumpovali?

Orgány činné v trestnom konaní. Keď sa advokát dopustí trestného činu úplatkárstva, tak to nemá nič spoločné ani s ochranou klienta, ani so stavovskou cťou.

Nemala by to sčasti robiť i komora?

Keď je proti advokátovi vznesené obvinenie a nie je to buď zjavný odborný nezmysel, alebo šikana, tak predsedníctvo mu pozastaví činnosť do právoplatného rozhodnutia. Ale takýchto problematických vecí je v porovnaní s počtom advokátov veľmi málo. Myslím si, že medzi advokátmi nie je korupcia reprezentatívna. Je to ojedinelý jav.

Nie vždy musí ísť vyslovene o podplácanie.

Iná vec je takzvané vybavovanie, kde advokáti využívajú to, že sa poznajú s ľuďmi, ktorí rozhodujú, na forsírovanie svojho záujmu. To je asi rozšírenejšie ako korupcia. Medzi kolegami advokátmi je vedomosť o tom, kto veci vybavuje a kto ich nevybavuje. Na Slovensku to takto funguje často.

Podnikatelia zvyknú hovoriť o cenníkoch pre sudcov. Niekto tie cenníky musí vybavovať, a klienti to nebudú. Hovorí sa o tom na komore?

Údajné cenníky sudcov nie sú vec, ktorú by komora vnímala ako naliehavú otázku advokátov. Ale počul som klebetu, že niektorí sudcovia si nechávajú rozhodnutia vypracovať advokátom jednej zo strán, ktoré potom dostane povedzme na USB kľúči. Takáto služba asi niečo stojí. Ale motivácia je možno aj taká, že to sudca jednoducho nevie napísať. Takto dostane napísaný rozsudok, za ktorý sa nemusí hanbiť.

Toto je na súdoch bežný jav?

Nemyslím si, že je to reprezentatívne vo vzťahu k sudcom. Bol by som zhrozený, keby to tak bolo. Ale možno platí aj tu, že bez vetra sa ani lístok nepohne.

Hovorieva sa, že skorumpovaní sú sudcovia. Nie je to tak, že advokáti ťahajú peniaze od svojich klientov akože pre sudcov, no v skutočnosti si ich nechajú?

Nepoznám žiadny taký prípad, ale nemusí to byť nerealistický výmysel. Tiež je za týmto dymom asi nejaký ohník. Ale neviem posúdiť, ako vysoko šľahajú tie plamene, ako často sa to deje. Tiež som od známych podnikateľov počul, že v 90. rokoch bolo rozšírené vyberanie na sudcov, no k nim sa dostala len časť. Ak vôbec.

V súčasnosti sa do nedeje?

Myslím si, že verejný obraz advokácie je horší ako skutočné pomery. Nemám žiadneho konkrétneho známeho, na ktorého by som vedel ukázať prstom, že tento korumpuje.

Objednávajú sa podľa vás rozsudky aj „zhora“?

Napríklad ak sa sudca domáha ochrany osobnosti k médiu a rozhoduje o tom iný sudca, tak musí byť súčasťou jeho úvah empatia a vžitie sa do situácie, ako by sa on cítil, keby bol na strane toho sudcu. Ten horší scenár je, keď tá osoba, o ktorej česť ide, má veľmi silné zázemie v justícii a disponuje efektívnymi nástrojmi na to, ako reálne tomu sudcovi, ktorý rozhoduje, znepríjemniť život.

Čo tým myslíte?

Tak ako sme si teraz vymenili pohľady na rôzne mýty a legendy – niektoré aj s nejakým reálnym základom –, tak sú tu aj mýty o tom, že istý pán má v kancelárii vyvesený zoznam ľudí, ktorí mu kedysi nevyhoveli dosť rýchlo alebo dosť intenzívne na to, aby s tým bol spokojný, a sú ohrození. Lebo sa dopustili priestupku proti princípu, na ktorom tá rodina funguje, a to je bezvýhradná lojalita. A oni napriek tomu, že nie sú početne dominantná skupina v systéme, sú extrémne odhodlaní, zohratí, zorganizovaní a sú si bezvýhradne lojálni. Funguje tam hierarchický princíp. Keď sa z najvyššieho miesta povie, že tak to bude, tak ono to presiakne a spadne až na najnižšiu úroveň a tá to zrealizuje. Keď nie, skôr či neskôr sa jej to vráti. A ono to vidno. Tým ľuďom sa to vracia aj v dobrom, aj v zlom.

Ostatní sudcovia, ktorí tvoria väčšinu, tomu nevedia zabrániť?

Hoci tá skupina je početnejšia, nie je tak dobre zohratá, nefunguje tam bezvýhradná lojalita, je záujmovo roztrieštenejšia a má zjavne viacej zábran.

Keď sa vymení ten spúšťač, oni sa potom prispôsobia?

Myslím si, že oslabenie hlavy výrazne zníži motiváciu spodnejších poschodí nechať sa takto využívať. Nie je to oddanosť za hrob.

Je náhoda, že správanie advokátskej komory bolo asi také, ako by si Štefan Harabin mohol želať?

Nemyslím si, že by nejaké stanovisko komory sledovalo účel podporiť osobu doktora Štefana Harabina alebo mu akokoľvek pomôcť.

Foto - Maňo Štrauch

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.