Hlavne konať, čím rýchlejšie a razantnejšie, tým lepšie! – počúvajú politici počas krízy hlasy voličov a záujmových skupín. Preto zasahujú a predkladajú viditeľné „riešenia“ finančnej krízy: štátne zásahy. Aj na Slovensku pribúdajú v tomto duchu protikrízové opatrenia. Vyvolávajú zdanie účinného zmierňovania dosahov krízy, hlbší pohľad to však vyvracia a odhaľuje niečo iné.

Neúčinné a škodlivé opatrenia

Slovenské protikrízové balíčky priniesli desiatky čiastkových a krátkodobých opatrení bez spoločného zamerania na systémové a dlhodobo účinné zmiernenie dosahov finančnej krízy. Zdá sa, že ich jediným spoločným menovateľom je deklarácia akcieschopnosti vlády.

Dlhodobé negatíva vyplývajú z väčšiny prijímaných protikrízových opatrení, ktoré majú z daní „podporiť ekonomiku“. Čoraz viac z nich vytŕča duch centrálneho plánovača a regulátora, ktorého jedným z hlavných cieľov je slovami premiéra Fica „bojovať za každé zamestnanecké miesto“. Napriek mementám z histórie (aj tej našej z čias pred novembrom 1989) či varovaniam Friedricha Hayeka o dôsledkoch nerešpektovania „hraníc rozumu a poznania jednotlivca“ spúšťajú konštruktivistický kolotoč zásahov centra.

Vládni sociálni inžinieri „plodia“ zásahy do trhu, vyhovujúce rôznym záujmovým skupinám: odborom, vybraným podnikom či zástupcom segmentov ekonomiky (napríklad automobilovému priemyslu). Z dočasných „podpôr“, z daní deformujúcich podnikateľské prostredie, pripomeňme dotáciu do tzv. sociálnych podnikov, vládnu pomoc neefektívnym štátnym železniciam, šrotovné a príspevok na podporu udržania zamestnanosti (uhrádzanie odvodov za umelo držaných zamestnancov).

Vláda prijíma opatrenia proti konkurencii, zdravému podnikateľskému prostrediu a proti ekonomickej logike, predpokladajúcej posudzovanie kroku aj z pohľadu dlhodobých, nielen bezprostredných, dôsledkov a posudzovanie dôsledkov na všetkých v spoločnosti, nielen na jednu skupinu. Presmerúvaním peňazí z daní k vybraným subjektom vláda krátkodobo zvýhodňuje jedných na úkor iných a dlhodobo škodí všetkým, aj „podporovaným“.

Väčšina vládnych opatrení môže priniesť podobné účinky, aké prináša dávka drogy narkomanovi, ktorá mu dáva falošné signály a ilúzie dočasnej pomoci a oživenia. Aj selektívna vládna „pomoc“ vyvoláva u „podporovaných“ závislosť, ktorej sa nechcú vzdať. História potvrdzuje, že dočasne zavedené vládne programy sa zväčša menia na trvalé. Tak to bolo i v čase Veľkej depresie v 30. rokoch 20. storočia. Selektívne podpory rozširujú aj záujem iných o podobnú vládnu podporu.

Slovenské „balíčky“ na udržanie zamestnanosti a „stimulovanie“ dopytu tak predstavujú nesystémové pokusy, ktoré na úkor budúcnosti dočasne utlmia niektoré dosahy krízy, ale dlhodobo prehĺbia jej problémy a prinesú ďalšie negatíva.

Môžu odčerpať zdroje z produktívnejších segmentov ekonomiky, priniesť vysoké náklady ich financovania, zníženie racionálneho a efektívneho rozhodovania a nižšiu tvorbu zdrojov a pracovných miest. Ich nezamýšľaným negatívnym dôsledkom je tiež obmedzovanie slobody. Vládne protikrízové opatrenia preto vyznievajú ako dlhodobo neúčinné a škodlivé, z ktorých väčšina je zbytočným míňaním peňazí daňovníkov.

Systémová alternatíva

Nijaká vláda nemá liek na finančnú krízu. Dlhodobo účinne zmierniť jej dosahy by však mohla systémovými opatreniami, ktoré prinášajú dlhodobý prospech vždy a v čase krízy majú osobitné opodstatnenie. Ich spoločným smerovaním by malo byť zníženie úlohy vlády, jej spotreby a zasahovania do životov ľudí a ponechanie im čo najviac ekonomickej slobody a finančných zdrojov.

Opatrenia by mohli byť súčasťou reformy verejných financií na dosiahnutie minimálnej vlády s nízkym zaťažením daňovníkov a liberalizácie a deregulácie trhov a vytvárania iných podmienok zdravého podnikateľského prostredia.

Vláda by vo verejných financiách mala zásadným redukovaním verejných výdavkov šetriť, obmedziť spotrebu a investície, znížením a odbúraním deficitu verejných financií a nenaštartovaním finančne náročných projektov nezadlžovať daňovníkov do budúcnosti a podstatným znížením odvodového a daňového zaťaženia nechať ľuďom viac zdrojov.

Základom reformy verejných financií by mali byť podstatné škrty verejných výdavkov, nie iba „hra“ s ich štruktúrou. To by mohlo byť podložené zmrazením objemu verejných výdavkov na minuloročnej úrovni, resp. aspoň zastavením ich rastu na úrovni očakávanej inflácie. Účinným opatrením na zmiernenie dosahov krízy by bolo razantne redukovať a odbúravať sociálne odvody, tým prispieť k zvyšovaniu čistých miezd zamestnancov a pracovných miest a k znižovaniu finančných bariér podnikania.

Podnikateľskému prostrediu a celej ekonomike by pomohlo aj odbúravať vládne regulácie trhov, osobitne na trhu práce úpravami Zákonníka práce a zrušením minimálnej mzdy. Práve systémové zmeny, ktoré zabezpečia, že ekonomické subjekty (napríklad pracovná sila) a ekonomické signály (ako ceny) dokážu pružne reagovať na externé šoky, môžu reálne zmierniť negatívne vplyvy krízy na Slovensko. Nemenej dôležitými faktormi sú napríklad potrebné zlepšenie vymáhateľnosti práva a zníženie administratívnych bariér podnikania.

Kríza ako zámienka

S pribúdajúcimi sociálno-inžinierskymi návrhmi sa vynára podozrenie, že kríza sa pre vládu stáva vhodnou zámienkou na roztočenie kolotoča štátnych zásahov. Potvrdzujú to aj nedávne zmeny v súkromnom dôchodkovom sporení. Krízy sa aj v minulosti stávali vhodnou zámienkou na vytváranie vládnych inštitúcií a regulácií, tým aj na koncentráciu moci a obmedzovanie slobody. Mementom sú najmä dôsledky keynesiánskej „liečby“ Veľkej depresie.

Ak vlády chcú v čase kríz konať, tak by ich mohli využiť ako zámienku na reformy vytvárajúce podmienky neobmedzovaného fungovania slobodného trhu, vlastníctva a konkurencie. Ak naopak majú tendenciu konať s dočasnými a viditeľnými efektmi (ako je zvykom), tak by radšej v kríze nemali robiť nič, nespôsobovať škody a nechať ostatných popasovať sa s jej dosahmi.

Autor je ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok je písaný pre mesačník Konzervatívne listy a v skrátenej verzii pre TREND.

Foto na titulke - Flickr.com