Mimovládne organizácie, novinári, účastníci petičných akcií či jednoducho protestujúci. Pre tých, čo upozorňujú na viac či menej skryté problémy a neduhy v systéme, angličtina pozná výraz whistleblowers.

Hoci nikde nie sú zvlášť obľúbení, mnohé firmy majú vyvinuté procesy, ako motivovať hlásnikov problémov k činnosti. No častejšie sú predmetom represií. Aktivisti upozorňujúci na problémy politikov či štátnych inštitúcií čelia vo väčšine krajín sveta šikanovaniu či prenasledovaniu. Ich prínos pre zdravý rozvoj je pritom neodškriepiteľný.

TREND v minulosti viac ráz upozorňoval na nejasné okolnosti v príbehoch, keď sa práve týmto ľuďom prihodili nezvyčajné veci. Príkladom je dianie v súdnictve či priamo na ulici. Po otázku do tohtotýždňového Barometra tak nebolo treba chodiť ďaleko.

Oslovení manažéri mali tentoraz v odpovedi jasno. Tí, čo upozorňujú na nekorektné konanie politikov, sú podľa manažérov chránení slabo.

Prinášame niektoré odpovede respondentov TREND Barometra na otázku: Myslíte si, že spoločnosť vytvára dobré podmienky na ochranu tých, ktorí upozorňujú na nekorektné konanie politikov? Všetky odpovede a zoznam respondentov s hlasovaním nájdete tu.

Vladimír Tomko, generálny riaditeľ, VUKI (skôr áno): Teoreticky áno. No prakticky nie je žiadny systém dokonalý (a je navyše zmeniteľný jeho tvorcami), a preto je prax od teórie často odlišná. Na verejné chyby a prešľapy je potrebné poukazovať aj naďalej, podobné kroky napomáhajú zodpovednejšiemu konaniu spoločnosti ako takej. Je to však beh na dlhé trate.

Igor Serváček, generálny riaditeľ, Axon Consulting (skôr nie): Zarážajúca je apatia väčšiny spoločnosti k neetickému konaniu. Tolerovanie takéhoto správania je de facto samo osebe prejavom neetiky. Na druhej strane, vidím lastovičky zvestujúce odhodlaný boj proti neetike, ako bola napríklad policajtka napadnutá vulgárnym politikom či skupina odhodlaná zachrániť Lesy SR, š.p. K dispozícii na ochranu teda máme reálne prostriedky (petície, zhromaždenia, internet atď). Je len na nás, ako ich využijeme, a neetickí politici by to mali jasne pocítiť.

Martin Bruncko, riaditeľ, Neulogy (rozhodne nie): So Slovenskom je to v tomto smere veľmi zle. Jedinou možnou cestou je funkčný právny štát. Okrem strachu, že im ich nekalé správanie v budúcnosti spočítajú voliči, sa totiž musia politici zároveň báť, že je nad nimi niekto, kto ich môže potrestať ešte vážnejšie a priamejšie. Túto rolu môže plniť len dobre a spravodlivo fungujúce súdnictvo. To však na Slovensku, žiaľ, neexistuje.

Eugen Jurzyca, riaditeľ, INEKO (rozhodne nie): Niektorí politici ich priamo zastrašujú. Mnohí sa však nechajú zastrašiť až príliš ľahko. Problém je skôr v spoločenskej atmosfére než vo formálnych opatreniach. Za tú sme zodpovední všetci, nielen vláda. Mimochodom, politici, ktorí si myslia, že im paralyzovanie kontrolných úradov, súdov a niektorých médií pomôže dlhodobo udržať moc, sa veľmi mýlia. To platilo za totality. Vláda v demokracii bez nich fungovať nedokáže.

Miron Zelina, riaditeľ odboru treasury, Privatbanka (rozhodne nie): Najmä súčasná politická reprezentácia vidí v tých, čo upozorňujú na nekorektné konanie politikov, nepriateľov. Verejne chcem vyjadriť poďakovanie tým novinárom, ale aj občianskym aktivistom, ktorí nielen upozornili na kauzy, ale dôsledne idú za tým, aby pravda vyšla najavo.

Ivan Štulajter, komentátor, denník Sme (neviem, nevyjadrujem sa): Spoločnosť tu toho veľmi nevytvára, je to skôr vec štátnej moci. Bolo to tu aj horšie. A oveľa. Od roku 1989 môže byť kritik konania politikov statočným bez toho, aby riskoval kriminál, preradenie do kotolne a postih svojich blízkych.

Foto na titulke – Flickr.com

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.