Na ministerstve kultúry je na slovenské pomery minimálna miera korupcie. Na Slovensku existuje čoraz viac umelcov a kultúrnych pracovníkov, ktorí sa venujú svojej profesii bez podpory štátu. Všetko ostatné treba v rezorte kultúry rýchlo a principiálne meniť. To je úloha ministrov kultúry. Nerobí to však ani Rudolf Chmel.

Pravda, sedem mesiacov vo funkcii je dosť málo na to, aby boli detaily reformy rezortu hotové. Najmä pre R. Chmela, ktorému sa funkcia skôr prihodila, ako by sa o ňu uchádzal a pripravoval sa na ňu.

Sedem mesiacov je však zároveň dosť na to, aby minister jasne povedal, že spôsob, akým rezort prerozdeľuje štátne peniaze, je ďalej neúnosný. Aby jasne kultúrnej brandži povedal, že plač nad tým, že štát dáva málo, je zbytočný.

Že technokrati – veční nepriatelia „kultúry“ – sa ešte prednostne zaoberajú rezortmi, cez ktoré tečie oveľa viac peňazí. Ale dlho to už platiť nemusí a brať ohľad na rezort, ktorý nemá predstavu o svojej zmene, pri škrtaní nebudú musieť.

Ministrovi R. Chmelovi treba priznať aj to, že prevzal rezort, ktorý nebol reformovaný od svojho vzniku. Nadväzovať nemožno ani na prácu Milana Kňažka.

Ostali po ňom len odsabotované závery Auditu štátnej správy, nepodarený pokus odštátniť aspoň Novú scénu či dvaja nedokončení Jánošíkovia – jeden kritizovaný v Čiernej knihe a jeden nezmyselne podporený.

R. Chmel však namiesto jasného sľubu, že po jeho odchode bude ministerstvo kultúry na prospech, nie na škodu, hovoril o tom, že nie je žiaden revolucionár a nemá rád silné slová. To aj dokázal.

Namiesto toho, aby povedal, že je škandál, ak je slovenský štát zatiaľ v podstate jediným sponzorom vyslovene komerčného projektu Jánošíka, ktorého tržby odhadol sám producent na 300 mil. Kč, volil slová uvážlivé. O „nepochybnej kvalite scenára a renomovanosti režisérky filmu“ a nemožnosti dať ďalšie peniaze, lebo ich v rozpočte zatiaľ nemá.

Takisto verejnosť nepočula od ministra kultúry jednoznačné vyjadrenie k novostavbe SND. Minister reformátor, hoci dajme tomu bez jasnej predstavy detailov, mal už dávno povedať, že vedenie SND musí zabudnúť na to, že dostane novostavbu, že mu pôvodné budovy ostanú, že s nikým sa nebude o nič deliť a že štát bude za to platiť ešte viac ako doteraz.

Ďalej: kultúrna aj „nekultúrna“ verejnosť za sedem mesiacov mala od ministra počuť aspoň sľub, že zruší systém umeleckých fondov, do ktorých vybrané profesie nedobrovoľne prispievajú bez možnosti kontroly ich činnosti čo i len ministerstvom.

A tak sa stalo, že jediným viditeľným opatrením alebo jasným slovom ministra bola zmena organizačnej štruktúry úradu. Netreba ministrovi vyčítať, že jej prvotným účelom nebolo zlepšiť organizáciu práce ministerstva, ale dať moc trom ľuďom, ktorých si so sebou do funkcie vzal a ktorých minulosť dáva aké-také predpoklady narušiť pokojný život kultúrnych úradníkov.

Vyčítať mu treba to, že stoličky a funkcie presúval za pár týždňov viackrát a tak chaoticky, že on a jeho ľudia si rešpekt podriadených nezískali. Možno práve naopak.

Profesionálna aj ľudská minulosť Rudolfa Chmela núti veľmi vážiť slová a nezdôrazňovať, že sa na verejnosti zatiaľ profiloval iba ako minister cestovateľ. Jednu radu však predsa: toto leto by si dovolenku plánovať nemal.