Viac než polovica obyvateľov Slovenska žije na sídliskách. V Bratislave je to okolo osemdesiat percent. Väčšina prefabrikovanej masovej výstavby pochádza z druhej polovice minulého storočia, výrazné pribrzdenie priniesla zmena režimu v roku 1989. Paneláková kultúra je dodnes prirodzenou súčasťou obrazu slovenských miest a predmetom otázok, ako s týmto urbanistickým dedičstvom nakladať.

Najnovším príspevkom k zmysluplnosti diskusie je publikácia Bratislava – Atlas sídlisk, ktorá vznikla v Ústave stavebníctva a architektúry SAV. Predstavuje históriu, spoločenské, ekonomické a urbanistické aspekty výstavby sídlisk na území hlavného mesta. Náhľad do bratislavskej „panelstory“ TRENDU poskytla jedna z autoriek publikácie a vedúca Oddelenia architektúry v Ústave stavebníctva a architektúry SAV Henrieta Moravčíková.

Bežná predstava o panelovej sídliskovej výstavbe je, že ide o produkt socialistického plánovania. Platí to?

Nie celkom. Prefabrikácia a moderný urbanizmus sa zrodili na začiatku dvadsiateho storočia v slobodných spoločnostiach a sú obrazom utopického premýšľania o budúcnosti. Architekti sa snažili vyriešiť existenčné otázky moderného mesta a nedostatku priestorov na bývanie. Tieto idealistické predstavy sa v autoritatívnych režimoch zdeformovali. A to predovšetkým v tom, že sa prekročila miera, ktorá by bola realizovateľná a zároveň únosná pre mestá a ich obyvateľov. Kritika je teda na mieste. Na druhej strane tu však sídliská reálne sú a nemôžeme ich len tak ignorovať.

Súčasťou výstavy k Atlasu sídlisk bolo aj dielo Tomáša Džadoňa  "Panelák?".

Prefabrikovaná výstavba bola teda pôvodne celoeurópsky či svetový fenomén.

Áno. Myšlienky týkajúce sa výstavby moderného mesta sa dostávali do praxe v celej Európe už od tridsiatych rokov a procesy vrátane prefabrikovanej výstavby prebiehali paralelne na Východe i Západe až do sedemdesiatych rokov. Významným medzníkom tu bola druhá svetová vojna, ktorá urbanistický progres síce zabrzdila, no jej dôsledky si zároveň vyžiadali zabezpečenie nového bývania pre veľké množstvo ľudí. Vtedajší rozvoj priemyslu, technológií a materiálov umožnil, že moderné urbanistické myšlienky sa mohli realizovať. Prefabrikácia už nebola ojedinelým experimentom, ale súčasťou masovej výstavby. V celej Európe začali vznikať moderné sídliská.

Socialistickou špecialitou bolo zrejme centrálne plánovanie výstavby.

Často sa poukazuje sa na to, že slovenské sídliská vznikali v anonymných projektových ústavoch. No trend spájať procesy plánovania do spoločných ústavov bol tiež celoeurópsky. Rovnaké inštitúcie vznikali aj vo Veľkej Británii, Rakúsku či Francúzsku. Nebol to len komunistický konštrukt. Tento kolektívny model prípravy výstavby sa zrodil v prvej polovici dvadsiateho storočia. Obuvnícka spoločnosť Baťa mala napríklad stavebné oddelenie, v ktorom  pracovali dohromady rozličné staviteľské profesie, rovnako využívali aj prefabrikáciu a moderný urbanizmus.

Kde sa teda dráhy západného a východného sídliska rozišli?

Komunistické krajiny, v ktorých bolo vlastníctvo pôdy v rukách štátu, si mohli dovoliť rozvrhovať sídliská bez váhania a nemuseli riešiť problémy majetkového vyrovnania. O to väčšie boli ich plány. A od veľkých úmyslov nie je ďaleko k megalománii. Plány boli postupne čoraz väčšie a hospodárske výsledky a finančné možnosti režimu čoraz menšie. Rozpor medzi tým, čo architekti naplánovali, a tým, čo sa skutočne postavilo, časom narastal. To postupne generovalo aj odpor spoločnosti. A nielen u nás. Kritika moderného mesta sa na začiatku šesťdesiatych rokov prejavila po celom svete. Až na to, že v slobodných spoločnostiach sa o tom mohlo reálne diskutovať a navrhovať riešenia.

Išlo pri panelákoch a sídliskách vôbec o architektúru?

Čo sa týka urbanistickej štruktúry sídlisk, tak tam možno hovoriť o architektonických činoch. Jednotlivé paneláky je asi naozaj problém označiť za architektúru. Je to skôr staviteľstvo. Na sídliskách sa však nachádzajú aj diela občianskej vybavenosti, z ktorých mnohé sú architektonickými dielami.

Namiesto architektonického zážitku muselo obyvateľov panelákov uspokojiť niečo iné.

Striedme, ba až abstraktné prostredie sídliska kompenzovali výhody moderného mesta. Absencia tradičných prvkov, s ktorými sa človek dokázal stotožniť, ako je ulica či námestie, vyvažovala veľkorysosť bývania. Panelákové byty boli veľmi dobre dispozične riešené, boli v nich všetky vymoženosti modernej doby od teplej vody, ústredného kúrenia po kuchynské linky, o čom sa mnohým ľuďom dovtedy ani nesnívalo. Nedá sa teda zjednodušovať, že sídliská nepriniesli nič dobrého. V mnohých z nich sa postupne dobudovala občianska vybavenosť, dorástla zeleň a dnes sú pomerne vyhľadávaným miestom pre život.

Do akej miery sa pri plánovaní sídlisk využívali súťaže?

Slovensko ako súčasť Československa si v medzivojnovom období vybudovalo tradíciu veľmi vyspelej kultúry objednávania architektonického diela a získavania kvalitných návrhov. Aj v období autoritatívneho režimu sa táto kultúra udržala. Ak aj teda prišlo nejaké zadanie na sídlisko pokynom zhora, architekti dokázali nájsť medzi sebou tých, ktorí vedeli navrhnúť najlepšie riešenie. V šesťdesiatych rokoch sa reformná spoločenská  situácia prejavila v architektúre maximálne. Vtedy sa súťažilo takmer o všetko a súťaže sa brali veľmi vážne. V sedemdesiatych rokoch došlo s nástupom normalizácie aj v tomto smere k úpadku.

Špeciálny prípad je Petržalka, kde prebehla veľká medzinárodná súťaž. Realizácia však dopadla podstatne inak. Prečo?

Príbeh Petržalky je charakteristickým obrazom toho, čo sa stalo po roku 1968. Myšlienka na výstavbu sídliska sa zrodila začiatkom šesťdesiatych rokov. Išlo o ambíciu prekročiť Dunaj a osídliť mestskou štruktúrou dovtedy vidiecke územie. Súťaž bola vypísaná tesne pred okupáciou. Prejavil sa v nej všetok potenciál, ktorý sa nazhromaždil v uvoľnenej spoločenskej atmosfére. Dnes, samozrejme, možno kritizovať už samotnú megalomanskú myšlienku. Išlo však o charakteristický dobový jav, keď spoločnosť verila ideálom a ich realizovateľnosti. Súťaž na Petržalku bola najväčšou súťažou, aká sa v Československu realizovala. Bola otvorená celému západnému svetu, súťažili tam Američania, Japonci či Rakúšania.

Kde nastal problém?

Škriatok alibizmu sa do projektu dostal už pri vyhodnocovaní. Stala sa tam základná chyba, ktorá dodnes sprevádza všetky súťaže na Slovensku. A to, že sa neudelí prvá cena. Udelí sa druhá alebo niekoľko druhých cien. V Petržalke sa rozdalo hneď päť tretích cien. Ešte viac sa to skomplikovalo tým, že zadanie znelo vytvoriť z týchto piatich riešení jeden návrh. Architekt Stanislav Talaš, na ktorého to všetko padlo a ktorý mal pripraviť územný plán Petržalky, balansoval medzi návrhmi v tejto veľmi nepriaznivej situácii. Napriek tomu sa mu s kolegom Jozefom Chovancom podarilo pripraviť kvalitný zastavovací plán. No následne došlo k tomu, že sa začalo búrať a stavať ešte skôr, než bol plán hotový  a schválený. Petržalka vznikala vo veľmi nepriaznivej situácii, keď už režim cítil, že ekonomicky na tento zámer nemá. Napriek tomu stále potreboval produkovať byty. V procese výstavby sa teda úplne rezignovalo na hlavnú mestskú triedu, ktorá mala byť chrbticou celého sídliska.

Do akej miery sa pri stavbe sídlisk myslelo na ich životnosť?

Prefabrikované panelové stavby pochopiteľne nemajú takú životnosť ako budovy postavené tradičnými technológiami. To sa od začiatku vedelo. Moderná architektúra však mala istú provizórnosť a dočasnosť v programe. Nenárokovala si večnosť. Nebola to teda obmedzenosť myslenia, ale skôr jeho zámerná súčasť. Vychádzalo sa z toho, že domy sa postavia a po čase nahradia inými.

Paneláky dnes reálne narážajú na svoje limity. Ako s nimi zaobchádzať? Búrať či upravovať?

Búranie panelových domov je reálny proces, ktorý sa odohráva po celej Európe. No deje sa len tam, kde domy nie sú v súkromnom vlastníctve ich obyvateľov alebo sú neobývané. Vo východnom Berlíne alebo v Glasgowe je možné rozobrať celé sídlisko, pretože sa ľudia odtiaľ odsťahovali. Takáto situácia na Slovensku nie je. Panelové byty sú v súkromnom vlastníctve obyvateľov a ťažko si možno predstaviť situáciu, ako by sa z nich vysťahovali. Naivné predstavy, ktoré sa objavili v deväťdesiatych rokoch, že sídliská by sa mali zbúrať, sa na Slovensku nenaplnili. Treba skôr hľadať modely ich transformácie. Technici, ktorí sa zaoberajú statikou alebo obvodovým plášťom, sa vedia relatívne dobre vyrovnať s týmto dedičstvom a presne vedia, čo je potrebné s panelákom robiť, aby bol udržateľný a mohol slúžiť ďalšie roky.

Aké sú skúsenosti s transformáciou sídlisk v zahraničí?

Vynikajúce výsledky dosiahli vo Fínsku, Holandsku či Dánsku. Aj blízka Viedeň má pomerne výrazné zastúpenie prefabrikovanej výstavby po druhej svetovej vojne. Realizovali sa tu napríklad projekty, pri ktorých sa časti sídliskových panelových domov vyľudnili, kompletne zrenovovali a potom sa tam ľudia opäť nasťahovali. Toto je aplikovateľné len na veľmi malom počte panelových domov na Slovensku. Existujú tiež návrhy na znižovanie panelákov odoberaním ich horných poschodí. To je však tiež zložité vzhľadom na vlastnícke vzťahy.

S rakúskymi kolegami ste pracovali na spoločnom projekte zameranom na revitalizáciu sídlisk. V čom sa dá Viedňou inšpirovať?

Najväčším problémom slovenských sídlisk sú medzipriestory a v tom sa možno od Rakúšanov veľa učiť. Potrebné je seriózne územné plánovanie, ktoré jasne vyhodnotí možnosti prostredia a stanoví pravidlá, ako možno voľné plochy na sídliskách využívať. Dôležité je zapojenie obyvateľov, aby prípadná výstavba bola výsledkom konsenzu. Momentálne sme v situácii, keď neexistujú územné plány zón, zástavba sa zahusťuje bez ohľadu na názor odborníkov aj samotných obyvateľov. Reakciou na to je nespokojnosť na strane obyvateľov sídliska aj potenciálnych investorov.

Koncentrácia na výstavbu sídlisk mala často za dôsledok zanedbanie centier miest. Do akej miery sa to prejavilo na Slovensku?

Tento proces bol neoddeliteľne spojený s komunistickou ideológiou a jej orientáciou na budúcnosť. Feudálna minulosť nebola práve to, čo bolo nutné vyzdvihovať. Stačí spomenúť, ako vyzeralo centrum Bratislavy pred dvadsiatimi rokmi. Tá disproporcia v pozornosti, ktorá sa venovala najmä novej výstavbe, vyústila do veľkoplošných búraní takmer v každom slovenskom meste. Paneláky vstupovali priamo do historických štruktúr, a to veľmi necitlivým spôsobom. Po roku 1989 však nastal opačný extrém. Mestá dnes koncentrujú pozornosť na svoje historické jadrá a štruktúry, ktoré vznikali po druhej svetovej vojne, sú marginalizované. V Bratislave sa všetky doterajšie reprezentácie mesta neboli schopné vyrovnať s dedičstvom moderného urbanizmu, ktoré tvorí podstatnú časť mesta.

Prejavil sa po revolúcii architektonický vzdor proti unifikovanosti panelákovej výstavby?

Architektúra, ktorá sa stavala po roku 1989 a stavia sa dodnes, je založená na podobnom spôsobe myslenia, z akého vzišli aj paneláky. Postmodernizmus síce priniesol už v osemdesiatych rokoch aj do nášho prostredia návrat tradičného architektonického tvaroslovia, ale hodnotné realizácie tohto druhu boli skôr ojedinelé. Dobrým príkladom kvalitnej postmodernej reakcie na panelové sídlisko bol napríklad bývalý obchodný dom Ružinov alebo nákupné stredisko na Mánesovom námestí v Petržalke. Vzdor proti unifikácii sa tak prejavil najmä individualizmom a úsilím o originalitu.

Niektoré zo súčasných stavieb zase nemajú ďaleko od panelákov.

Počas stavebného boomu vzniklo množstvo budov,  ktorých jediným cieľom bol rýchly zisk. Veľa obytných či kancelárskych plôch za minimum financií, to je podobná logika ako za socializmu. Táto stavebná produkcia je často dokonca oveľa horšia, než boli panelové domy. Pri pohľade na dispozičné riešenia narýchlo nasekaných bytových domov sa ani nechce veriť, že ich vytvorili architekti.

Ktoré bratislavské sídlisko považujete za urbanisticky najvydarenejšie?

Mnohí by sa zrejme zhodli na sídlisku Februárka. Je zhmotnením moderných ideálov, skúšali sa tam rozličné stavebné technológie a pri jeho výstavbe sa ešte nešetrilo. Favoritom je aj Ružinov, pretože je to veľmi dobre riešená obytná štruktúra. Za najlepšie sídlisko však považujem to, ktoré sa vlastne ani nepostavilo. Je to Podhradie. Na ňom vidieť, ako komplexne a s ohľadom na celospoločenské záujmy vtedy architekti toto územie riešili a aké kvalitné prostredie tam koncom päťdesiatych rokov navrhli. Nakoniec sa postavili len tri vežové domy pri tuneli. Ak by sa bolo toto sídlisko realizovalo, tak by sme dnes pravdepodobne nemuseli sledovať, ako sa po bezprecedentnej privatizácii nevieme s týmto územím celé desaťročia vyrovnať. Súčasťou výstavy k Atlasu sídlisk boli aj pôvodné návrhy na Podhradie. Reakcia  návštevníkov bola jednoznačná: škoda, že sa to vtedy nepostavilo.

Henrieta Moravčíková je vedúca Oddelenia architektúry v Ústave stavebníctva a architektúry SAV. Od októbra 2010 je prodekanka pre vedu, výskum a doktorandské štúdium na Fakulte architektúry STU. Pôsobí v oblasti teórie, histórie a kritiky architektúry. Je editorkou a členkou redakčnej rady vedeckého časopisu Architektúra & urbanizmus a predsedníčkou slovenskej pracovnej skupiny DOCOMOMO – medzinárodnej organizácie na výskum a ochranu modernej architektúry.

Foto – portrét: Maňo Štrauch, historické zábery Bratislavy: Karol Kállay

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.