Životná úroveň medzi regiónmi sa zvyčajne porovnáva na základe nezamestnanosti a priemernej mzdy. Ide nesporne, o kľúčové ukazovatele. Najmä preto, že ich dlhodobým sledovaním sa zisťuje, ako rýchlo sa situácia v jednotlivých krajoch mení. No na lepšie dokreslenie toho, čo sa v regiónoch deje, treba využiť aj ďalšie údaje.

Hladové doliny

NEPREHLIADNITE:

• Netradičné lakmusové papieriky životnej úrovne

Ak sa má Slovensko čo najjednoduchšie rozdeliť na regióny podľa nezamestnanosti, stačí na to jedna čiara. Vedie od Tatier cez Banskú Bystricu a Prievidzu do Štúrova. Takto sa krajina rozdeľuje na dve časti s porovnateľným počtom okresov. V jednej sa nezamestnanosť pohybuje pod slovenským priemerom, v druhej nad ním.

Najvýchodnejším cípom západnej časti je okres Poprad. Ako sa situácia v tom regióne za posledné roky zmenila, ilustruje priemyselný park Poprad-Matejovce. Keď sa vlani v októbri otváral, takmer okamžite ho zaplnili investori. Aj vďaka tomu klesla nezamestnanosť v okrese z dvadsiatich percent na prelome milénií na polovicu. Podobne sú na tom ďalšie severné regióny. Kysuciam, Orave či regiónu Turca už prívlastok hladová dolina rozhodne nepatrí.

Na druhej strane, najzápadnejší cíp východnej časti spomínaného delenia Slovenska leží iba sto kilometrov od Bratislavy. Je ním okres Levice s nezamestnanosťou nad úrovňou priemeru krajiny. Ostrovom s výrazne nižšou nezamestnanosťou je v tejto polovici Slovenska iba mesto Košice.

(Ne)bohatí Bratislavčania

Pokiaľ ide o výšku miezd, o životnej úrovni viac vypovedajú celkové príjmy domácností. V kontexte klišé o vysokých bratislavských platoch môžu trochu prekvapiť. Ako to vyplynulo z projektu Štatistického úradu SR – EU SILC 2005 –, v ktorom sa porovnávajú aj príjmy jednotlivých členov domácností – koľko peňazí pripadá na osobu v tom-ktorom regióne. Obyvatelia sa podľa toho rozdelili do jedenástich kategórií. V prvej sa ocitli ľudia s disponibilným mesačným príjmom do tritisíc korún. Ďalších deväť kategórií tvorili skupiny v dvojtisícových intervaloch. Poslednou skupinou bola tá s príjmom na osobu od 21-tisíc korún.

V siedmich krajoch – Bratislava medzi nimi nebola – sa v príjmovej skupine päť- až sedemtisíc korún ocitla tretina obyvateľov. S vysokou prevahou najväčšia skupina obyvateľov. Očakávania, že najväčšia skupina Bratislavčanov bude vo vyššej príjmovej skupine, však zostali nenaplnené. Aj v hlavnom meste platilo, že v príjmovom rozpätí päť- až sedemtisíc korún na jedného člena domácnosti sa nachádza najviac Bratislavčanov – i keď len štvrtina z celkového počtu. Pre úplnosť, v skupine najnižšieho disponibilného príjmu, do tritisíc korún, sa nachádza 6,5 percenta Bratislavčanov. Zhruba toľko čo Trnavčanov či Banskobystričanov.

Kde končia peniaze, vďaka ktorým sa bratislavské mzdy tak výrazne odlišujú od zvyšku Slovenska? Zjednodušene, štatistiky skresľuje pätina Bratislavčanov v najvyšších príjmových kategóriách. V príjmových skupinách, v ktorých sa v Bratislave hýbe horných dvadsať percent, teda vyše stodvadsaťtisíc ľudí, sa v iných regiónoch neocitlo viac ako osem percent. Najmenej, v Prešovskom kraji, to boli sotva tri percentá. Vysoké príjmy v Bratislave neznamenajú, že väčšina obyvateľov zarába zásadne viac ako v iných krajoch. Ale to, že existuje nezanedbateľná skupina ľudí s platmi, ktoré sú v ostatných regiónoch ojedinelé.

V údajoch o peniazoch v domácnostiach výrazne svieti počet ľudí v najnižšej príjmovej skupine v Prešovskom kraji. Čo do počtu obyvateľov ide o najväčší kraj. Má 800-tisíc obyvateľov – oproti 550 tisícom v Trnavskom kraji. V najnižšej príjmovej skupine sa v tomto východoslovenskom regióne ocitlo vyše 130-tisíc ľudí, 17 percent tamojších obyvateľov. Celoslovenský priemer je desať percent. Na druhej strane, vo vybavenosti domácností televízorom, bielou technikou, automobilmi či počítačmi Prešovský kraj za inými nezostáva.

Putujúce platy

Porovnávanie platov medzi regiónmi nehovorí celú pravdu o tom, ako ľudia naozaj zarábajú. Nejaká časť z nich totiž vždy pracuje v inom regióne. A zárobky si prenášajú do svojho. Hoci je stále pravda, že mobilita pracovnej sily je na Slovensku stále nízka. Trvalejšie sťahovanie za prácou je skôr zriedkavé. Za štatisticky ako-tak podložený fenomén možno považovať sťahovanie z východných krajov do Bratislavy. No prenášanie prostriedkov do iného regiónu platí predovšetkým pre tých, ktorí za prácou dochádzajú denne.

Systém rodinných účtov eviduje, aká časť celkovej spotreby krajiny sa v tom-ktorom kraji realizuje. Tvrdenie, že časť peňazí vyplatených v Bratislave odchádza mimo kraja, možno považovať za potvrdené. Disponibilné príjmy v Bratislavskom kraji dosahujú šestinu celkových disponibilných príjmov na Slovensku. Čo je výrazne nad priemerom oproti ostatným krajom, hoci podľa počtu obyvateľov ide o druhý najmenší kraj. No ani taký výrazný náskok v spotrebe nezodpovedá rozdielu v príjmoch, ktoré sa v Bratislave vyplatia. Najmä v rámci priemernej mzdy.

Pri tipovaní, kde tieto peniaze mohli skončiť, sa natíska pomerne vysoký podiel Trnavského kraja na celkovej spotrebe Slovákov. Neprirodzene vytvorený kraj, siahajúci od Skalice po Štúrovo, má na odčerpávanie príjmov Bratislavského kraja vynikajúce predpoklady. Je to jediný kraj, ktorý s ním susedí. A má preto najlepšie predpoklady na to, aby práve z neho denne do Bratislavského kraja dochádzali ľudia, ktorí veľkú časť svojho zárobku minú v inom kraji, než k nemu prídu.

Čierna práca

Ďalším faktorom, ktorý môže zmeniť pohľad na to, ako sa v ktorých regiónoch žije, je neevidovaná, čierna práca. Jej hodnota je v celkovej produkcii krajiny podľa stanovených štandardov odhadnutá, podobne ako napríklad príjmy priekupníkov drog. No presnejšie stanovenie jej objemu je problém. Nehovoriac o zmapovaní toho, v ktorom regióne si koľko jeho obyvatelia prilepšia načierno.

Jednou z metód, ako možno odhadovať veľkosť neregistrovanej práce, je porovnávanie počtu pracovných síl prihlásených zamestnávateľom s prieskumami v domácnostiach. V nich sa zisťuje, aký počet osôb pracuje. Získané údaje sa potom upravujú podľa jednotnej metodiky vypracovanej Eurostatom. Počet ľudí vykonávajúcich nedeklarovanú prácu sa takto odhadol na 150-tisíc. Z celkového počtu ľudí, ktorí pracujú ako zamestnanci a podnikatelia, to predstavuje asi 7,5 percenta.

Zistiť, v ktorom regióne si ľudia nepriznaným pracovným pomerom prilepšia najviac, sa z dostupných dát hodnoverne nedá. Hoci Infostat v prieskumoch realizovaných Štatistickým úradom SR tieto údaje zisťoval, jeho analytička Viera Hajnovičová vyzýva na opatrnosť. Išlo zatiaľ o ojedinelý projekt, k štandardnej dôveryhodnosti mu chýba možnosť porovnávať údaje v dlhšom časovom rade. Jednu vec však podľa V. Hajnovičovej možno konštatovať. Že rozšírený názor, podľa ktorého sa najviac pracuje v regiónoch s najvyššou nezamestnanosťou, nemusí platiť. Podľa nej skôr platí, že najviac neregistrovanej práce je tam, kde vôbec nejaká práca je. Príkladom je sektor stavebníctva, kde sa odhaduje najväčší počet čiernej práce. A tej sa darí najlepšie v regiónoch, kde je ekonomika najživšia.

Človek milión

O nastupujúcom vývoji, podľa ktorého rast miezd v regiónoch začne predbiehať rast miezd v Bratislave, informoval TREND za posledné mesiace viackrát. Údaje Štatistického úradu SR za minulý rok tento vývoj potvrdili. Podľa neho v percentuálnom vyjadrení rástli platy vo všetkých regiónoch rýchlejšie ako v Bratislave. Pravda, náskok platov v Bratislave je enormný.

Priemerný plat v minulom roku bol v Bratislave bol o šesťtisíc korún vyšší ako priemer v krajine. Ten dosahoval k tretiemu štvrťroku necelých osemnásťtisíc korún. Priemerná mzda vo všetkých ostatných regiónoch bola pod touto úrovňou. Posúdiť, ako si v tom-ktorom kraji žije „človek milión“, pomôže hodnota mediánu. Teda výška platu, od ktorého polovica ľudí v kraji zarába viac a polovica zasa menej. V takto porovnávaných rozdieloch náskok Bratislavy klesne na polovicu. Disponibilný príjem Bratislavčana oproti obyvateľom ostatných regiónov je v rozmedzí dve- až štyritisíc korún.

V pomere k mzde je to bezpochyby slušný ukazovateľ. Premietnuté do spotrebného koša sa táto výhoda ľahko stráca. Napríklad pre toho, kto chce z platu platiť tridsaťročnú hypotéku na dvojizbový byt. Keďže cena takého bytu v Bratislavskom kraji je vyššia v násobkoch, premieta sa to aj do výšky splátok úverov. Rozdiel v mesačnej splátke na najčastejšie sa vyskytujúci byt na trhu medzi Košicami a Bratislavou dosahuje pri sto- či 80-percentnom krytí hypotékou oveľa vyššiu sumu, ako tvorí rozdiel v príjmoch „človeka milión“.

Rovnostárske Slovensko

Slovensko má obrovský problém s rozdelením bohatstva. Toto konštatovanie sa stalo mantrou ľavicových síl a jednou z tém politického boja. Dokonca slúžilo ako ospravedlnenie pre zmeny v daňovom systéme. No skôr ako o pomenovanie faktu ide o stokrát opakovanú lož. TREND na to upozorňoval už vlani v máji a minulý týždeň to potvrdil aj štatistický úrad EÚ Eurostat, keď zverejnil výsledky merania príjmovej situácie domácností za rok 2005.

Podľa neho Slovensko patrí medzi príjmovo najmenej diverzifikované členské štáty únie. Vyplýva to z porovnania Gini indexov. Sú to ukazovatele, ktoré nadobúdajú hodnoty od nuly (úplná rovnosť) do sto (úplná nerovnosť). Slovenských 26 bodov je o päť menej ako priemer európskej dvadsaťpäťky.

Podobne rovnostársky vyzerá Slovensko aj pri pohľade na ukazovateľ nazvaný miera rizika chudoby. Ide síce len o ďalší spôsob merania distribúcie príjmov, no vďaka nešťastnému pomenovaniu sa stal politickou témou. Ešte v rokoch 2003 a 2004 mala hodnota tohto ukazovateľa dosahovať 21 percent, čo vtedajšia opozícia interpretovala tak, že pätina populácie žije v chudobe. V skutočnosti indikátor neoznačuje chudobu, ale podiel obyvateľstva, ktorého príjmy sú nižšie ako 60 percent národného mediánu (strednej hodnoty). Ďalší problém je, že spomínaných 21 percent slovenskí štatistici namerali metodikou, ktorá ešte nebola kompatibilná s pravidlami Eurostatu. Údaje za rok 2005 už hovoria o 13-percentnom riziku chudoby, čo je opäť jedna z najnižších hodnôt v EÚ – porovnateľná so sociálne silnými štátmi Škandinávie, ale aj s Francúzskom či Nemeckom. Európsky priemer je 16 percent.

Slovensko teda problém s príjmovou nerovnosťou nemá. Analytik Slovenskej sporiteľne Michal Mušák sa zamýšľa, či je vôbec správne príjmovú diverzifikáciu označovať za problém: „Lepšia je bohatšia spoločnosť s väčšími nerovnosťami ako chudobnejšia rovnostárska.“ Dôležité podľa neho je, aby dlhodobo nezamestnaní neostali uväznení v pasci, ale mali možnosť sa z ťažkej situácie vlastnými silami dostať. Čo si vyžaduje pružný pracovný trh.

(ij)

Foto - Profimedia.cz

© 2007 TREND Holding, spol. s r.o.