Ekonóm Eugen Jurzyca niekoľkokrát varoval, že vláda nemá premyslený plán B pre prípad, že ekonomika skĺzne do recesie. Súčasný vývoj a čoraz pochmúrnejšie prognózy ukazujú, že jeho varovanie bolo nanajvýš aktuálne.

Slovenské hospodárstvo je krehkejšie, než pripúšťali pesimisti. A verejné financie čaká kalamita i bez prípadnej recesie. Z plánu B by sa mal stať plán A. Ibaže je tu jeden problém: nestane sa.

Vplyv externých dopytových šokov na domácu ekonomiku posilňujú dva faktory, na ktoré má politika priamy dosah. Po prvé, nie je jedno, do akého prostredia globálna kríza dorazila. Či jej čelia efektívna alebo neefektívna verejná správa, viac či menej rozkrádaný štát, pružný alebo nepružný trh práce, vysoké alebo nízke náklady v podnikaní. Je rozdiel, či právo a súdy pomáhajú riešiť slabšiu platobnú disciplínu alebo ju ešte zhoršujú.

V dobrých časoch je to možno druhoradé, ale zlé časy sú nemilosrdný zosilňovač nedostatkov. Vláda si vybrala tri roky reformných prázdnin. Vzdala sa i privatizačných príjmov, zastavila transformáciu zdravotníctva.

 Vinou toho – akoby nemala dosť starostí – ide dnes dotovať klinicky mŕtve Cargo, oddlžovať oddlžené nemocnice a čoskoro i tíšiť krik okolo platobnej schopnosti najväčšej zdravotnej poisťovne. Krajinu dobieha nielen to, čo vláda urobila, ale najmä to, čo neurobila. A premiér nemôže tvrdiť, že nebol varovaný.

Druhý problém je nepružná fiškálna politika, ktorá včas nereaguje na padajúce príjmy. Deficit verejných financií v tomto a v budúcom roku prudko poskočí. No namiesto diéty premiér organizuje audiencie na protikrízovej rade, kde pre nenažraných patricijov otvára poloprázdne kráľovské sýpky. A pri opatreniach ako šrotovné sa ani nesnaží ospravedlniť nehospodárnosť a aspoň predstierať, že minuté peniaze pomôžu ekonomike. Víťazí plán C – fiškálny cynizmus.

Otázka ani nestojí tak, prečo predseda vlády nekoná. Ale či vôbec dokáže konať, ak by chcel. So šíkom podnikateľských dvoranov za chrbtom, s Mečiarom a Slotom v studenom objatí a chromou ministerskou družinou je prakticky nemožné zmeniť modus operandi. Nad takýmto kráľovským dvorom je ťažké panovať i v časoch hojnosti. Pravda, vybral si ho sám.

Pragmaticky teraz ignorujme, čo by robil ideálny premiér v ideálnej vláde, a pozrime sa na možnosti R. Fica. Odporúčanie? Včas rozohnať protikrízových supov a zavrieť sýpky. Navrhnúť ústavným zákonom podoprený plán fiškálnej konsolidácie v strednodobom horizonte podľa nemeckého vzoru.

Taký, čo spacifikuje opozíciu, upokojí investorov, ratingové agentúry, Brusel aj Frankfurt, ale zároveň robotu posunie na (jeho) budúcu vládu. Tento plán A sa nazýva alibizmus, ale môže zredukovať riziko lavíny.