Prebytočné emisné kvóty, ktoré Slovensko vlani predalo Interblue Group, kúpili japonské spoločnosti. Hoci garážová firma nedosiahla takú cenu ako okolité krajiny priamym predajom, na transakcii dobre zarobila.

Pri jednotkovej cene okolo osem až deväť eur sa zisk sprostredkovateľa vyšplhal na 45 až 60 miliónov eur. Na úkor slovenských verejných financií.

Vďaka veľkorysej zmluve, ktorú s firmou podpísalo ministerstvo životného prostredia, mohli ľudia stojaci za Interblue Group zaúčtovať tučný zisk bez toho, aby do nákupu emisií investovali čo i len euro.

• Prečítajte si o celom priebehu kauzy predaja emisných kvót

Cieľ Japonsko

Podľa informácií TRENDU väčšinu emisií nakúpila spoločnosť Tokyo Electric Power Company (TEPCO). S Interblue Group mali obchodovať aj firmy z rozvetvených japonských podnikateľsko-bankárskych skupín Mitsubishi a Mitsui. Oficiálne transakcie nepotvrdili.

„Nemôžeme komentovať naše nákupy emisných kreditov. Ani či sme nakupovali alebo nenakupovali, okrem tých obchodov, o ktorých sme verejne informovali,“ odpovedalo napríklad tlačové oddelenie TEPCO. Firma mala vlani pre nútenú odstávku jednej z jadrových elektrární zvýšené emisie a bola nútená nakúpiť povolenky na trhu.

Podľa zdroja TRENDU, ktorý si neželá byť menovaný, TEPCO nakupuje emisie za nie viac ako deväť eur za tonu. Japonské firmy minulý rok získali na trhu emisné kredity za približne jednu miliardu dolárov. TEPCO a päť ďalších firiem sa podľa agentúry Reuters na tom podieľali z troch štvrtín. Z údajov Japonskej federácie výrobcov elektriny vyplýva, že desiatka producentov kúpila emisné povolenky na zhruba 190 miliónov ton ekvivalentu oxidu uhličitého. Väčšina z kvót mala pochádzať z investícií do zelených schém v rozvojových krajinách.

To, že emisie vlani v decembri skončili v japonských rukách, naznačovali údaje z webu Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy. Podľa nich sa 15 miliónov ton mohlo dostať z dánskeho účtu Interblue Group do Japonska cez Švajčiarsko. Priemerná jednotková cena osem až deväť eur by znamenala, že sprostredkovateľ obratom zarobil tri až štyri eurá na každej tone, ktorú kúpil od Slovenska. Definitívny účet závisí od toho, či firma doplatí ministerstvu životného prostredia ďalšie jedno euro za tonu. Podmienka je, že rezort do roka vypracuje správu o ekologickom použití peňazí v súlade s podpísanými zmluvnými dodatkami.

Zaujímavý nie je len zisk ľudí skrytých za Interblue Group, ale aj spôsob, ako ho dosiahli. Zmluvné podmienky, ktoré podpísal exminister Ján Chrbet, boli k firme veľkorysé. Umožňovali jej zaplatiť za emisie do 60 dní od prevodu. To je dostatočný čas na ďalší predaj vopred dohodnutým kupcom, zinkasovanie peňazí a následnú platbu Environmentálnemu fondu. Interblue Group vďaka tomu môže zarábať na slovenských emisiách bez jediného eura vlastných peňazí.

Predaj štátnej emisnej rezervy spustil vlani exminister životného prostredia Jaroslav Izák. O obchod sa mali zaujímať japonská Mitsui, japonská štátna environmentálna organizácia Nedo, slovenskí obchodníci WMJ Company a Menert, nemecký Eranus a novozélandský Genesis. No rezort deklaroval záujem o transakciu bez nadviazania na zelené investičné schémy. Vďaka tomu odmietol konkurenčné ponuky ako nízke a pustil sa do rokovaní s garážovou firmou. K „zazelenaniu“ predaja došlo následne. Až dodatky k podpísanej zmluve s Interblue Group zhodnotili emisie aj pre konečných kupcov z Japonska, ktorí nechceli kontroverzný horúci vzduch.

Garáž končí?

Televízia Markíza v závere minulého týždňa informovala, že Interblue Group nemá platnú podnikateľskú licenciu. Podľa hovorkyne ministerstva životného prostredia Jany Kaplanovej firma ďalej existuje a z právneho hľadiska sa nič nemení.

„Interblue Group zaplatila registračný poplatok 15. júna,“ tvrdila J. Kaplanová TRENDU. Ministerstvo podľa nej firmu vyzvalo, aby predložila všetky relevantné dokumenty potvrdzujúce jej existenciu. Rezort bude čakať do konca týždňa. Aké ďalšie kroky podnikne, J. Kaplanová nevedela. Interblue Group vznikla vlani v júni. Podnikateľskú licenciu si zaplatila na jeden rok. Spoločnosť Interblue Group si podľa dnešného výpisu z washingtonského obchodného registra predĺžila podnikateľskú licenciu o ďalší rok. Firma tak môže podnikať do 30. júna budúceho roka.

Formálna existencia Interblue Group je zaujímavá z hľadiska prípadného vymáhania doplatku za emisie. No v schéme tunelovania slovenských verejných financií nezohráva kľúčovú rolu. Od začiatku to bola schránka slúžiaca na zakrytie osôb v pozadí obchodu. Respektíve plnila úlohu účtu, cez ktorý sa prehnali emisie na ceste ku konečnému kupcovi. Okrem toho, zmluva medzi Interblue Group a ministerstvom životného prostredia obsahuje klauzulu, podľa ktorej prechádzajú „práva a povinnosti“ vyplývajúce zo zmluvy na prípadných právnych nástupcov.

Česká spojka

Interblue Group, ktorá mala v čase dohadovania transakcie za sebou pár týždňov existencie, bola v odborných kruhoch neznáma firma. Sotva mohla dohodnúť i následný veľký obchod s japonskými spoločnosťami. Ale ľudia prepojení s jej švajčiarskou konateľkou Janou Lütken skúsenosti mali. Pomocnú ruku mohol podať brniansky podnikateľ Dalibor Musil. Ten stojí za nemeckou firmou Eranus, ktorá v rámci „prieskumu trhu“ v prvej polovici minulého roka rokovala s ministerstvom životného prostredia o predaji emisií.

V tom čase vznikla i schéma, ktorá pred rokom viedla k založeniu Interblue Group v americkom Snohomishi. A umožnila jej predstaviteľom, pár dní po registrácii, rokovať s úradníkmi rezortu životného prostredia o obchode. D. Musil v rozhovore s TRENDOM pred mesiacom priznal, že sa s J. Lütken pozná. V spleti jeho firiem sa objavuje napríklad Stenmore Financial so sídlom na Britských panenských ostrovoch. Stenmore má konto v nemeckom i dánskom emisnom registri. Ako druhý kontakt je v oboch prípadoch uvedená konateľka Interblue Group.

Zaujímavá je i firma Blackstone Global Ventures, kde je brniansky podnikateľ predsedom predstavenstva. Na rozdiel od Interblue Group nie je táto spoločnosť vo svete emisného biznisu neznámy pojem. Minulý rok v auguste sa podpredsedom jej predstavenstva stal Američan Andre Spark, podnikateľsky aktívny v Čechách aj v Poľsku. Človek s rovnakým menom sa objavuje v spojení s Credit Suisse First Boston vo Varšave či v Londýne. Práve on mohol priniesť kontakty, ktoré umožnili garážovej firme predať emisie japonským spoločnostiam. Sám D. Musil sa o úlohe Stenmore či Blackstone v transakcii so slovenskou rezervou nechcel rozprávať. Odvolal sa na nedostatok času.

Trvá na svojom

Zmluva s Interblue Group platí a vláda nedeklarovala snahu ju vypovedať. Firma môže do roku 2012 kúpiť od Slovenska priamo spolu 50 miliónov ton emisií za jednotkovú cenu približne päť eur. Zároveň má opciu na všetky ďalšie povolenky, ktoré by sa ministerstvo životného prostredia rozhodlo predať. Podmienky sú jednostranne výhodné pre kupujúceho. Ak by Interblue Group nedodržala harmonogram prevodov – lebo by nezohnala kupcov –, nehrozia jej sankcie. Inými slovami, firma si môže vybrať, či bude v obchodovaní pokračovať, ministerstvo na výber nemá.

Dohodnutá cena je polovičná v porovnaní s priemerom, za ktorý predávali emisie okolité krajiny. Tie nevyužívali garážových sprostredkovateľov a o transakciách rokovali na medzištátnej úrovni. Hoci pre emisný obchod prišli o kreslo dvaja ministri životného prostredia za Slovenskú národnú stranu, premiér Robert Fico naďalej označuje informácie médií o škandále za klebety a dohady.

V ostatných Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu tvrdil, že vláda stále zvažuje možnosť opätovného predaja emisií, ak by sa objavila výhodnejšia ponuka. Slovensko zinkasovalo za 15 miliónov ton emisií 75,75 milióna eur. „Keby bola výhodnejšia ponuka, využijeme ju, ale zatiaľ nie je a tie peniaze potrebujeme na zatepľovanie,“ povedal predseda vlády. Ako vyplýva z najnovších informácií TRENDU, výhodnejšia ponuka od japonských firiem bola. No nezarobilo na nej Slovensko, ale ľudia stojaci za americkou garážovou firmou.

Foto – Profimedia.cz

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.