Už tri roky štát zákonom motivuje samosprávy, aby vykolíkovali vhodnú lúku, zlúčili v nej majetkové pomery, našli investorov a požiadali o peniaze na výstavbu priemyselného parku.

Nemá zmysel obviňovať jednu stranu pre neschopnosť splniť podmienky a druhú za byrokratické bariéry. Meria sa výsledok, a pod ten sa podpísali obe – je to kladná nula. Štát svoj diel chyby priznal a pripravil „veľkú“ novelu zákona. Ak naplní tie ambície, ktoré prezentujú jej tvorcovia, je cesta k priemyselným parkom voľnejšia ako dosiaľ.

Ministerstvo hospodárstva sa však rozhodlo na plody novely nečakať. Spolu s agentúrou SARIO vybralo osemnásť lokalít, ktoré sa im javia ako najperspektívnejšie. Tretina z nich si bude môcť rozdeliť dve miliardy korún na výstavbu parkov pre investorov, ktorých vyberie agentúra.

Aké jednoduché. Stačilo nahliadnuť do databázy záujemcov o Slovensko počas posledných dvoch rokov, urobiť podmnožiny miest, kde sa mihlo slovíčko „priemyselný park“, pozrieť na mapu, či je blízko diaľnica alebo železnica... a elipsy pre ideálne parky boli na svete.

Na rozhodovanie investorov vplýva nespočetné množstvo faktorov – vývoj niektorých z nich sa však dá sledovať pomerne rýchlo. Keď do Martina developer priťahuje reálnych investorov, pozemky sú scelené a samospráva môže žiadať o pomoc podľa zákona, tak prečo je mesto na zozname? Keď do Žiliny prichádza Kia, nie je už jej prítomnosť sama stimulom pre ďalších investorov, ktorí uľahčia výstavbu parkov aj v zmysle zákona?

A ak budú rásť ambície Dubnice na dodávateľský park žilinskej automobilky, nemala by rovnako rýchlo minimálne táto časť ponúkaného územia odísť zo zoznamu preferovaných lokalít? Veď dodávatelia idú za automobilkou, načo ísť za nimi! A ak sa východ nedokáže ujednotiť, kde vôbec park nakreslí, dá sa očakávať, že to zaň vierohodne urobí Bratislava?

Počet parkov, ktoré dosiaľ vznikli s podporou alebo bez podpory štátu, málo prevyšuje počet prstov na jednej ruke. Takže akýkoľvek priamy výber podsúva pochybnosti o neefektívnom použití verejných peňazí. Spomedzi osemnástich vytipovaných lokalít navyše len hŕstka bola v minulých rokoch tak ďaleko, že oficiálne žiadala o pomoc pri výstavbe parku. V pol tucte najperspektívnejších kandidátov ani jedna.

Takže „logika“ nového prístupu štátu je takáto: takmer pripravené parky nech rieši zákon a tie, ktorých projekty sa začínajú objavovať či dolaďovať až po tlačovej konferencii SARIO, dostanú priamu dotáciu na základe oveľa benevolentnejších podmienok, ktoré pozná len rezort hospodárstva.

Na začiatku mala stáť analýza, prečo na Slovensku vyrástli parky aj bez podpory štátnych peňazí. Odpoveď by znela – nikde nebol problém so zocelením pozemkov a ich odkúpením. Vo viacerých z prioritných oblastí sa k parcelám hlásia tisícky individuálnych vlastníkov. Keby ich mesto alebo developer pripravovaného parku oslovili vlani, museli by sa dohadovať na cene. Keď ich oslovia dnes, bude dohadovanie ťažšie.

Cena tejto pôdy totiž po zverejnení zoznamu stúpla. Kým v Poprade stačila informácia o plánoch Whirlpoolu, záujem najbonitnejšieho investora – štátu vplýva na cenu ešte viac. Priemyselné parky nie sú závody PSA ani Kia – vyvlastňovanie za úradnú cenu nehrozí. Ak má však podstatná časť peňazí určených na podporu výstavby parkov smerovať do výkupu pozemkov, ide o zlú stratégiu, pri ktorej utrpí daňovník a zarobí akurát tak špekulant.