Keby zrušenie možnosti presmerovať na charitu dve percentá dane z príjmu firiem sprevádzalo primerané zníženie dane, nebolo by čo riešiť. Kto by chcel, peniaze by si nechal, kto by ich plánoval darovať, urobil by to. Ale vláda nič také nechystá.

Dve percentá nezostanú ani v súkromnom, ani v neziskovom sektore, zmocnia sa ich úradníci a politici. Čím sa hodnotenie návrhu ministerstva financií komplikuje.

Niektoré argumenty ministra Jána Počiatka a jeho poradcov, napríklad ten o administratívnej náročnosti, sa dajú odbiť šmahom ruky. Možnosť daňovej asignácie pre fyzické osoby, kde v tom najlepšom prípade ide o pár tisíc korún, zostáva. A s ňou aj úradníci a vyvolané náklady.

Zdanlivo ťažšia váhová kategória je námietka, že na dvoch percentách niektoré organizácie parazitujú a veľké firmy si pomocou nich zlepšujú imidž. Pravda je aj to, že časť neziskových organizácií sa tvári ako ďalšia rozpočtová kapitola.

Ich apetít po štátnych a európskych dotáciách môže zdatne konkurovať slovenským poľnohospodárom. Ale v tejto súvislosti je daňová asignácia okrajový problém.

Ten skutočný sa skrýva v grandióznom mrhaní peniazmi na všetky tie kohézne, sociálne a rozvojové európske programy. Tam sa nachádza raj pre „neziskových“ podvodníkov všetkého druhu.

Darovať dve percentá cez daňový úrad možno je postmoderná solidarita. No v porovnaní s vypočítavosťou politikmi organizovaného prerozdeľovania stoviek miliárd korún a umelohmotného sociálneho cítenia určeného na kupovanie voličov je adresnejšia.

Keď už nič iné, firmy sa aspoň dobrovoľne a priamo rozhodujú, ktoré projekty dvoma percentami podporia. Cynizmus vládnej zostavy len dokresľuje to, že spolu so zrušením daňovej asignácie pre právnické osoby avizujú opätovné zavedenie dane z darovania. Hoci je to pochopiteľné: pre socialistu musí byť neorganizované, súkromné rozdávanie darov, nad ktorým nebdejú oči osvieteného politika, podozrivé.

Daňová asignácia nie je systém, na ktorý je hriech siahať, lebo zanikne občianska spoločnosť. Je spojená aj s chápaním charity ako pohodlného biznisu – rovnaký neduh existuje v ktoromkoľvek štátnom programe.

Ale dve percentá umožnili i vznik projektov, ktoré zlepšujú kvalitu života a nepotrebujú na to dav byrokratov, ministrov a poslancov. Nimi treba vyvažovať plytké argumenty o nesystémovosti a potom sa rozhodnúť.

A že si na solidarite a vlastných nadáciách veľké firmy zlepšujú aj marketingový rozpočet? No a čo. Veď si tie dve percentá zarobili sami. Robert Fico vďaka marketingu tohto druhu vyhral parlamentné voľby. A chystá sa rozhadzovať zásadne cudzie peniaze.