Ťažko povedať, či si Daniel Lipšic hlboko vnútri myslel, že je najhorší ministrom spravodlivosti, aký môže zasadnúť do kresla. A že všetci po ňom budú len lepší. Ak existuje niečo, čomu sa prezieravý šéf justície musí venovať prioritne, je to nezávislosť súdov a schopnosť ich samoregulácie.

Patrí sem aj kompetencia voči predsedom súdov. Dosah na šéfov znamená dosah na všetko. Stav, ktorý tu minister nechal, predpokladal, že sa nenájde nikto, kto by sa rozhodol si súdnictvo sprivatizovať. Ak by s tým počítal, nezanechal by procesy v justícii v stave, ktorý dnes Štefanovi Harabinovi dovoľuje hrať sa so šéfmi súdov, ako sa vyspí. Hoci je pravda, že potrebnú legislatívu k dokonalosti dotiahol až on.

Možnosť ministrov kontrolovať a ovládať súdy by mohla fungovať na osoh ľudí, len ak by ministri boli anjeli. No už stredovek vedel, že zákony sa nemajú tvoriť pre dokonalé bytosti, ale pre hriešnikov. Takýto predpoklad obsahujú normy civilizovaných krajín, ktoré delia moc na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Ak počítajú s tým, že ich budú používať anjeli, vyrobia z niekoľkých ľudí bohov.

Parlament v novembri schválil na návrh ministerstva spravodlivosti ďalší krok smerom od tejto múdrej deľby. Novela zákonov o súdoch i sudcoch robí z ministra neohrozeného vládcu. Akoby nestačili zákony, ktoré presadil predchodca Š. Harabina a jeho top nepriateľ Daniel Lipšic.

Teória o trojdelení moci je jasná, no debatu o možnosti zasahovať do súdnictva predsa len odbiť nemožno. Aj súdna moc potrebuje vymedzené hranice a pravidlá. Ponúka sa niekoľko lepších tipov, ako ísť na sudcov, než robiť z nich ministrových vazalov.

Čo tak personalistiku súdov nechať na sudcovskú samosprávu a prikázať v reálnom čase zobrazovať na internete všetky rozhodnutia? Prípadne stanoviť jasné kritériá na kontrolu odbornosti, s akou vykonávajú prax. Prečo je prakticky nemožné dopátrať sa v rozumnom čase verejných rozsudkov? A prečo musí verejná kontrola súdy obchádzať?

Ak budú ministri naďalej veriť, že liek na súdy je v ich ovládaní, spravodlivosť na Slovensku zakape. A vznikne priestor na politické paradoxy. Napríklad ten, ako Š. Harabin poľahky robil poriadky pomocou zákonov, ktoré presadil D. Lipšic.

A ako sa raz možno bude sudca Harabin cítiť, keď ním presadené kompetencie budú používať jeho odporcovia. Alebo možno len verí, že nakoniec skončí ako predseda Najvyššieho súdu SR. Zmeny, ktoré presadil, sa tomuto súdu vyhli.

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.