Korupcia na Slovensku existovala za každej vlády. No to, čo sa deje teraz, je donebavolajúce. Natrčené dlane skorumpovaných úradníkov, ktorí nemajú strach zo spravodlivosti, sú všade. A sú čoraz drzejší. Dakedy sa úplatky žiadali pošepky a ešte cez sprostredkovateľov. Teraz nahlas a bez ostýchavosti. Takéto a podobné ponosy počúva TREND od podnikateľov. Hovoria potichu. Mimo diktafónov. Nikto nechce byť ten hrdina, ktorý prvý zapíska na píšťalku a ukáže prstom.

Firma sa rozhodla investovať do výstavby veterných parkov. Je to zaujímavý biznis. Vietor ženie vrtule sám a vyrába elektrinu, ktorú štát vykupuje za garantované ceny. No predtým musel investor urobiť náročné analýzy, vypracovať projekt, dohodnúť dodávateľov... Tento druh podnikania je prísne regulovaný – keby veterných elektrární bolo priveľa, nárazové zmeny počasia by spôsobovali neželané výkyvy v sieti.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:

• Ako vyjsť z kruhu korupcie
• Keď firmy vábia úradníkov
• Čakanie na spasiteľa (Komentár)

A tak firma musela ísť po povolenie na štátnu Slovenskú elektrizačnú a prenosovú sústavu. Kde jej bolo povedané, že nebude problém, ak priberie do partie spoluinvestora. So správnym politickým krytím. Pri iných obnoviteľných zdrojoch, napríklad pri biomase, takíto spolupodnikatelia z úradníckych zásuviek nevyskakujú, pretože po zisk si tam nestačí len chodiť, ale treba naň pracovať. Trebárs zháňať surovinu do kotlov.

Spomínaná spoločnosť sa rozhodla votrelca do akcionárskej štruktúry nepustiť. Radšej vyčkáva, či sa nezmení vláda a s ňou korupčné chúťky. Či namiesto pokútneho licencovania neprídu transparentné súťaže. Zatiaľ to nehorí a robia sa len úvodné pytačky. Povolenia na veterné parky sa nevydávajú a zdá sa, že odpor všetkých záujemcov k čudným móresom je jednoliaty.

No stále je riziko, že spôsoby sa nezmenia a povolenky sa minú. Principiálni investori môžu zostať mimo hry. No ich súčasná principiálnosť je čiastočná. Odmietajú korumpovať – nechcú odovzdať časť zisku kamarátovi správneho politika. Ale nechcú ani prehovoriť nahlas.

Mlčanie

Nanucovanie neželaných partnerov, ktorí by si len chodili po podiel na zisku, patrí medzi novinky v neetickom správaní úradníkov. No renesanciu zažívajú podľa anonymných vyjadrení i bežné kufríky s peniazmi. Verejnosť sa o takejto korupcii nedozvie. Dozvie sa o vrchole ľadovca v podobe medializovaných prípadov manipulácie s tendrami či čudných obchodov.

Vylúčenie nepohodlných hráčov v prípade obstarávania elektronického mýta postavilo do pozoru i strážcov eurofondov v Bruseli. Nákupy sanitiek pre štátnu záchranku sú také okaté, že TREND informoval o víťazovi skôr, ako sa otvorili obálky.

Nástenkový tender stál miesto ministra, no jeho nástupca ďalej vyhlasoval, že zákon porušený nebol. Pri obchode s emisnými kvótami sa vládni úradníci bránia prezradeniu už i ostentatívnym porušovaním zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Spomínaná energetická firma, ktorá sa TRENDU posťažovala na novú formu korupcie, čelí dileme ako vystrihnutej z učebnice teórie hier. Buď prijme neoptimálne podmienky, alebo nedostane licenciu. Tretia možnosť – odmietnuť nadiktované pravidlá a verejne odhaliť korupčníka – ju môže odstaviť od akýchkoľvek kontraktov, licencií či štátnej pomoci v budúcnosti.

Mnohí nádejní investori, ktorí reagujú na privítanie natrčenou dlaňou pragmaticky – odchodom, projekt umiestnia inde. Aj v podstatne priaznivejšej spoločenskej atmosfére by nebolo jednoduché brániť sa. No okrem odchodu či vzdania sa biznisu im často iné neostáva. Náklady korupcie, obzvlášť v odvetviach s nižšími maržami, hrozia zosunom do červených čísiel, upozorňuje riaditeľ oddelenia forenzných služieb v poradenskej spoločnosti PricewaterhouseCoopers (PwC) Jan Vylita.

„Prehovoriť nahlas môže vyjsť osamoteného hrdinu veľmi draho, a to aj vtedy, keď si vymetenie korupcie želajú všetci,“ povedal TRENDU profesor Columbia University Raymond Fisman. Dlhodobo sa venuje výskumu korupcie vo svete a minulý rok vydal na tú tému knižku Economic Gangsters. Jeho spoluautor Edward Miguel z univerzity v Berkeley dodal, že prvý, čo zapíska na poplach a ukáže prstom, môže prísť nielen k vylúčeniu z budúcich tendrov, ale i k fyzickej ujme.

Fyzické násilie voči hrdinom sa na Slovensku až tak nenosí, ale o to viac sa nosia žaloby na ochranu osobnosti. „Doba je taká. Predseda vlády napríklad vyhráva súdne spory a súčasne tvrdí, že Slovensko nie je právny štát. Tým dáva jasne najavo, ako by skončil napríklad kritik vládneho tendra,“ hovorí Eugen Jurzyca, šéf mimovládneho think-tanku Ineko. A pýta sa, či sa dá veriť, že by sa takého človeka zastali súdy, ombudsman alebo nebodaj sám prezident.

Veriť sa tomu, aspoň v prípade súdov, nedá. Vyplýva to z prieskumov Eurobarometer. Kým priemerne v EÚ je spoločnosť v otázke dôvery v spravodlivosť justície rozdelená na polovice, na Slovensku dlhodobo verí súdom zhruba tridsať percent obyvateľstva. Neveria im dve tretiny.

Rovnako dve tretiny v prieskumoch tvrdia, že by si v súdnictve zmenu k lepšiemu želali. No jediná zmena, ktorej sa im v súčasnosti dostáva, je zamýšľaný presun vládcu justície z ministerského kresla na post šéfa Najvyššieho súdu SR. A rušenie Špeciálneho súdu, ktorý sa venoval práve korupcii.

Vnímanie...

Aký veľký problém s korupciou Slovensko má? Existuje viacero náznakov. Transparency International zostavuje index vnímania korupcie, v ktorom Slovensko pravidelne končí v šiestej desiatke spomedzi takmer dvesto hodnotených krajín. Nechytá sa na najlepšie umiestnenú Škandináviu, ale zasa nie je na tom tak zle ako skorumpované režimy subsaharskej Afriky. No podobne ako pri dôvere v súdnictvo nebadať ambíciu prestať prešľapovať na mieste a zlepšiť atmosféru v štáte.

Kým niektoré prieskumy naznačujú stagnáciu, iné hovoria o zhoršovaní. Nielen anonymné spovede frustrovaných manažérov, ktorí tvrdia, že také zlé to ešte nebolo. Niečo naznačuje i minulotýždňový TREND barometer, kde takmer polovica respondentov povedala, že korupčné prostredie sa výrazne zhoršuje. A svoje si vypočula i Nemecko-slovenská priemyselná a obchodná komora.

Spomedzi kritérií na hodnotenie investičnej lokality nemeckí investori v súčasnosti najhoršie hodnotia transparentnosť pri verejnom obstarávaní. Výrazne sa ponosujú na nedostatočný boj proti korupcii. Táto nespokojnosť rastie kontinuálne niekoľko rokov, ako vyplýva z prieskumu, ktorý komora každoročne robí.

I v komunikácii s ňou TREND narazil na spomínaný problém chýbajúcich hrdinov. O konkrétnych prípadoch korupcie a netransparentnosti sa nechceli v komore rozprávať, „keďže by to mohlo zhoršiť rokovacie pozície jednotlivých firiem“. Hoci i táto odpoveď je veľavravná.

Vnímanie korupcie všade naokolo bez priznania vlastnej participácie sa ukazuje v globálnom prieskume, ktorý každé dva roky robí PwC. K skúsenosti s korupciou sa v dotazníkoch z roku 2007 priznalo 13 tuzemských percent firiem.

Naproti tomu 36 percent manažérov vyhlásilo, že majú pocit, že pre úplatok zo strany konkurenta prišli o zákazku. V pripravovanom tohtoročnom prieskume možno očakávať korekciu odpovedí manažérov. Aj keď 48 percent slovenských respondentov pred dvoma rokmi vyhlásilo, že neočakávajú v najbližšom čase kontakt s korupciou.

Napriek viacerým úpravám legislatívy dáva PwC vynucovanie úplatkov zo strany štátnych úradníkov na prvé miesto faktorov, ktoré budú v tomto roku zvyšovať v strednej Európe riziko v podnikaní. Opiera sa o až nečakané intenzívne presvedčenie západných manažérov, že bez úplatkov a využívania rôznych „známych“ sa na trhoch strednej a východnej Európy ani nedá robiť biznis. Korupčná atmosféra v regióne má byť dokonca horšia ako v Afrike.

... a realita

Ako je možné, že v pomerne vyspelom štáte, ktorý je súčasť EÚ, sa dokáže za pár rokov zvýšiť pocit zhoršovania korupčného prostredia? Je to najmä o prostredí a signáloch, ktoré vláda a verejná správa vysielajú smerom k firmám. Konkrétne to ilustruje rušením Špeciálneho súdu. „Je len relatívne málo príbehov o úspešnom ťažení proti korupcii, ale, bohužiaľ, veľa prípadov krajín, ktoré do korupcie zostúpili,“ tvrdí R. Fisman.

Môže sa to stať v prostredí, kde nefungujú aktívne inštitúty občianskej spoločnosti, ako sú napríklad médiá. Čím narazil na slovenský problém. Médiá, ale i tretí sektor boli súčasnou mocou v očiach verejnosti postavené do pozície zaujatých. No zdanie môže klamať, upozorňuje E. Miguel.

Čím je spoločnosť aktívnejšia a čím viac sa informuje o prešľapoch, tým viac sa môže zdať, že korupcia sa zvyšuje. „A pritom len zvýšená ostražitosť odhaľuje korupciu, ktorá existovala i predtým,“ tvrdí. Takýto omyl nemusí byť podľa neho nutne na škodu. Všeobecný pocit, že sa situácia zhoršuje, môže vyvolať tlak na prijímanie potrebných opatrení.

R. Fisman a E. Miguel upozorňujú, že reči nič nestoja. A s týmto vedomím treba čítať všetky korupčné indexy postavené na dotazníkoch. Otázka je, ako sa dá skutočná korupcia odmerať. Dvojica amerických ekonómov sa o to pokúsila sledovaním toho, ako sa pri politických turbulenciách vyvíjajú ceny akcií firiem, ktoré sú podozrivé z konexií s režimom.

Lenže Slovensko prakticky nemá kapitálový trh. „Čo tak skúsiť počítať luxusné limuzíny štátnych úradníkov, ktorí si ich z legálneho príjmu nemohli dovoliť?“ skúša navrhnúť E. Miguel. Tak to funguje v Keni, kde sa meradlom korupcie stali mercedesy. Kalifornský ekonóm TRENDU odpovedal ešte predtým, ako noviny vyfotili Jána Slotu v luxusnom mercedese...

Otázka kultúry

Vysoké preferencie politikov spájaných s netransparentnosťou či priamo s korupciou svedčia o tom, že nízka citlivosť k takýmto praktikám môže byť národu vlastná. A v takom prípade sa môžu pokusy o zefektívnenie súdnictva či tvrdšie tresty minúť účinkom. Tak ako PwC robieva prieskumy medzi manažérmi, ďalšia poradenská firma – Ernst & Young – sa obracia priamo na zamestnancov.

V čerstvom prieskume vyšlo, že polovica slovenských respondentov považuje isté neetické podnikateľské správanie za prijateľné, ak to firme pomôže prežiť ekonomickú krízu. Štvrtine ľudí by neprekážalo, keby ich zamestnávateľ získal zákazku pomocou úplatku.

Podobne nelichotivé, či dokonca horšie, výsledky sa zistili i v ďalších európskych štátoch. „Zamestnanci firiem pôsobiacich v Európe sa k prejavom neetického správania stavajú s nebezpečnou toleranciou,“ hovorí Stan Jakubek, vedúci partner slovenského zastúpenia Ernst & Young.

V krajinách, kde sa korupcii nedarí, je to aj o kultúre. Na prirodzené vnímanie, že niektoré veci sa jednoducho nerobia, upozorňujú R. Fisman a E. Miguel. Ilustrujú to na príklade parkovania v New Yorku. Pracovníci OSN dostávali pokutové bloky za nesprávne parkovanie, ale vďaka imunite ich nemuseli zaplatiť. Mestská polícia všetky prešľapy podrobne evidovala, čím poskytla cenný materiál na ekonomické štúdium.

A ukázalo sa, že kultúra a korupcia navzájom súvisia. Diplomati zo štátov s nízkou mierou korupcie rešpektovali pravidlá. Buď neparkovali na zakázaných miestach, alebo sa v prípade prešľapu nezdráhali pokutu zaplatiť. Slovenská misia pri OSN sa neporiadnosťou umiestnila v strede poľa. Spolu s Francúzskom, Chorvátskom či Demokratickou republikou Kongo.

Dá sa kultúra zmeniť? R. Fisman a E. Miguel poukazujú na svetlý príklad z kolumbijského hlavného mesta Bogota. Jeho starosta Antanas Mockus v 90. rokoch minulého storočia naučil neporiadnych vodičov dodržiavať pravidlá tak, že na najrušnejšie križovatky postavil mímov, ktorí zosmiešňovali neporiadnych účastníkov cestnej premávky. To zabralo lepšie ako hrozby pokút.

Otázka lídra

Príklad starostu, ktorý pochopil mentalitu „poddaných“ a neraz vtipnými opatreniami vrátil do ulíc Bogoty zákon a poriadok, je ojedinelý. „Aj v najskazenejších miestach existuje všeobecná túžba ľudí po zmene. No na zreformovanie kultúry potrebujete inšpirovaného a inšpirujúceho lídra,“ hovorí R. Fisman. No jeho spoluautor dáva i opačný príklad.

Pripomína éru Vladimíra Mečiara. Keď podľa E. Miguela líder robí tajnosti, uchyľuje sa k násiliu a korupcii a netrestá iných, ktorí sa správajú rovnako, môže to mať veľmi negatívne dosahy. „Rozmýšľam, či pretrvávajúca korupcia na Slovensku nemôže byť aspoň čiastočne výsledkom korupčnej kultúry, ktorá prišla v kľúčovom momente prechodu od komunizmu k demokracii,“ hovorí.

V otázke lídra nabáda na opatrnosť aj E. Jurzyca. Dokonca oddané vyčkávanie považuje za škodlivé. Najväčšiu prekážku vidí v tom, že ľudia, ktorí sú na správnej strane, namiesto vysvetľovania „nevedomým“ požadujú príchod spasiteľa.

Človeka, ktorý by sám zmenil spoločnosť od koreňov. „Je to alibizmus, možno aj lenivosť,“ tvrdí. A obáva sa, že bez prekonania tejto pohodlnosti sa Slovensko ďaleko nepohne. Volič sa podľa jeho slov nespráva vždy racionálne, nemá vždy pravdu, nie je vždy čestný a riešenie nie je vždy v politikoch.

Foto - Profimedia.cz

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.