Masovosť ako problém slovenského vysokého školstva je do značnej miery mýtus. Faktom síce je, že od zamatovej revolúcie sa značne rozšírila dostupnosť vysokoškolského vzdelania.

No nižšia kvalita vzdelávania nie je dôsledkom masovosti, iba jej sprievodným javom.

Bologna a bakalári

November 1989 znamenal okrem iného koniec obmedzovania prístupu ku vzdelaniu deťom s „nevhodným kádrovým profilom“. Skončilo sa tiež direktívne určovanie smerných čísel počtu študentov na jednotlivých odboroch a začali vznikať nové, atraktívne študijné zamerania. Motivačne pôsobil aj systém financovania, z ktorého ťažili školy zvyšujúce počet študujúcich. Výsledkom je nárast počtu vysokých škôl – v súčasnosti necelé štyri desiatky, i počtu študujúcich. Na vysokú školu dnes odchádza viac ako závratných 75 percent maturantov. Reálny prístup k vysokoškolskému vzdelaniu má tak približne toľko ľudí, aký je počet obyvateľov s prístupom k verejným vodovodom.

No prudký extenzívny rozvoj vysokého školstva nesie v sebe svoje negatíva. V rámci kontroverzného Bolonského procesu sa štúdium muselo rozdeliť na tri stupne, čo viedlo k vzniku diskutabilných bakalárskych študijných programov i na najambicióznejších vysokých školách a najnáročnejších odboroch. Často bolo potrebné opustiť logickú výstavbu študijných programov – od všeobecných teoretických základov v prvých ročníkoch po špecializovanejšie, resp. praktickejšie orientované kurzy v posledných.

To nutne viedlo k zmenám, ktoré môžu vyvolávať pocit straty kvality. A nie vždy neoprávnene. Ťažko stretnúť akademika z významnej európskej školy, ktorý by sa neponosoval na dôsledky Bolonského procesu. Takže na niektorých najprestížnejších univerzitách ho de facto ignorujú a rozdelenie na prvé dva stupne v tichosti realizujú len formálne.

Silná letová prevádzka

V dôsledku spomínaných trendov sa medzi študujúcimi objavili jedinci, o ktorých by sme si ešte nedávno mysleli, že ich mentálne predpoklady to vylučujú. To, prirodzene, dojem o kvalite školstva nezvyšuje. Vznik nových škôl so sebou niesol i potrebu zohnať pedagógov a garantov – kde to šlo a ako to zákon umožňoval. Vďaka nezmyselnému mechanizmu akreditácií vznikol fenomén „lietajúcich profesorov“, úkaz typický pre rozvíjajúce sa krajiny všade vo svete. V Poľsku sa traduje rekordman pôsobiaci naraz na trinástich univerzitách. Škole stačí titul garanta, o učenie samotné sa už postaral niekto iný.

Takto nastavený systém na jednej strane finančne pomohol niektorým pedagógom. Zlomyseľne by sa dalo podotknúť, že sa ich takto podarilo udržať v akademickom prostredí. Na druhej strane narobil najmä morálne škody na všetkých pracoviskách, kde lietajúci profesori pôsobili. Súčasne vznikol silný odpor voči návrhom na zrušenie titulov docent a profesor zo strany tých, ktorí ich vedeli a chceli takto finančne zhodnotiť.

Samozrejme, pravda o masovosti je zložitejšia. A ešte zložitejšie je s ňou bojovať. Súčasný minister by rád zastavil vznik nových škôl, kým nebude možné merať ich kvalitu. Podľa môjho názoru ide o nesystémové a v istom zmysle diskriminačné opatrenie. Akademici zase snívajú o tom, že pri redukcii počtu škôl či študentov (samozrejme, na školách tých druhých) dostanú väčšiu časť z koláča vysokoškolského rozpočtu.

Dlhá radikálna cesta

Riešením, o ktorom sa nehovorí, by mohlo byť sprísnenie maturitných skúšok. Pravda, to je politicky citlivé rozhodnutie. Stačí si spomenúť na rozruch v Česku po tom, ako v skúške na štátnu maturitu neuspela tretina študentov. Druhá možnosť je obmedzenie počtu študujúcich na vysokých školách. Politici už viackrát koketovali s myšlienkou zaviesť opäť niečo na spôsob smerných čísiel. Každý predsa chápe, že nepotrebujeme stovky politológov každý rok.

Metódy akreditácie tiež nesú v sebe istý obmedzujúci prvok pre univerzity – maximálny počet študentov na učiteľa. V dotačnej metodike ministerstva školstva existujú aj finančné nástroje. Niekoľko rokov sa hodnotí už i kvalita poskytovaného vzdelávania meraná vedeckým výkonom školy. Odhliadnuc od toho, že najvýkonnejší ľudia sa takmer vôbec nepodieľajú na výučbe, ide určite o pokrok. Na druhej strane, sú fakulty, v ktorých prakticky všetky prostriedky závisia len od množstva študentov. V ich prípade je obmedzenie masovosti štúdia na mieste. Otázka je, ako pri tom nenarobiť viac škody ako úžitku.

Nie je totiž zložité predstaviť si výborné, praktickejšie orientované „bakalárske“ školy. No merať ich kvalitu vedeckými výstupmi je nezmyselné. Aj keby sme mali lepší systém ako ten dnešný, ktorý mieša meranie vstupov a výstupov či kuriozity typu na kolene zbúchaných prác vyzdobené menami kamarátskych recenzentov, ktoré sú hodnotené viac ako monografia v medzinárodnom odbornom vydavateľstve. Vylúčené nie je ani to, že v blízkom čase bude nevyhnutné, aby štát určil, kde bude financovať vzdelanie kompletne, kde len jeho časť a kam tok peňazí zastaví úplne.

Tento problém však nemožno zhrnúť do jednoduchého sloganu a trojriadkových riešení. Cesta od masovosti ku kvalite potrebuje radikálne zmeny, akademickou samosprávou počnúc a financovaním končiac. Je to dlhá cesta. A každý, kto sledoval nedávnu voľbu rektora našej najstaršej univerzity, asi pochopil, že možno ešte dlhšia.

Autor je vysokoškolský pedagóg v Ústave informatiky Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského.

Foto - Miro Nôta

Článok vyšiel v Špeciáli Vysoké školy.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.