Tvrdenie, že Iveta Radičová by bola lepšia hlava štátu ako Ivan Gašparovič, je hrubé podcenenie opozičnej kandidátky. Aj Macko Pú by bol lepší prezident ako Ivan Gašparovič. V jeho komunistickej minulosti, v zásadnom príspevku k budovaniu mečiarizmu sa hrabali mnohí, nie je čo dodať. No do budúcnosti je podstatné niečo iné. To, že I. Gašparovič ako prezident neurobil a nepovedal nič, čo by stálo za zmienku.

Nie je to výpadok pamäti. Problém spomenúť si, kedy súčasná hlava štátu pôsobila ako inšpiratívny líder, vyplýva z toho, že taký okamih nenastal. Podobne ako jeho predchodca Rudolf Schuster, terajší prezident prispel k politickej trivializácii mandátu, ktorý dostal vo voľbách. Ak je dnes hlava štátu väčšinu funkčného obdobia kuriózna figúrka, nie je to chyba ústavy. Ale osobnosti, čo sedí v Prezidentskom paláci.

Autoritu si štátnik nevybuduje len formálnymi kompetenciami. Slovensko ani nepotrebuje prezidenta s väčšou exekutívnou silou. Stačí, ak bude rozumne využívať tú súčasnú. Existuje na to dôvod. Vláda Roberta Fica privatizuje politické procesy. 

Schvaľuje zákony, o ktorých jej členovia vopred hovoria, že môžu byť v rozpore s ústavou. Presadzuje zmeny kľúčových noriem – ako bol nedávny zásah do druhého piliera – zbúchané za pár dní. Ignoruje verejnú diskusiu, nedodržiava vlastné pravidlá pripomienkovania a analýzy vplyvov zákonov na daňovníkov či podnikateľov.

Momentálne v krajine neexistuje politická sila, ktorá by sa dokázala proti valcovaniu a vulgarizácii politiky postaviť. Nový prezident by mohol a mal. Ani jeho veto neporazí spoľahlivý koaličný hlasovací stroj. Ale môže permanentne, zreteľne a dôveryhodne signalizovať verejnosti, že tu nevládne selanka, ako ju prezentujú premiér a súčasný prezident vzájomnými objatiami. Obzvlášť dôležité je to v situácii, keď sa autoritárske sklony, populizmus a vlastná neschopnosť maskujú všadeprítomnou výhovorkou hospodárskej krízy.

Z tohto pohľadu sú karty pred druhým kolom volieb hlavy štátu pevne rozdané. I. Gašparovič o úlohu oponenta nestojí a ani na ňu intelektuálne nemá. I. Radičová je najnormálnejší kandidát v histórii prezidentských volieb, aký kedy mal nejakú šancu zvíťaziť.

A dobre vie, že v prípade zvolenia má potenciál stať sa vnútorným nepriateľom predsedu vlády číslo jeden. Presne to je potrebné na zachovanie zvyškov príčetnosti politických procesov ovplyvňujúcich občianske či podnikateľské prostredie na Slovensku. Prezident, ktorý má mandát byť vnútorný nepriateľ priamo od voličov.