Tento rok najväčšia slovenská univerzita nebola schopná využiť približne desať percent doktorandských miest (štipendií), ktoré získala od Ministerstva školstva SR. Na povrch sa tak dostala symbolická špička ľadovca zvaného kríza doktorandského štúdia.

Príčiny

Kríza má zrejme niekoľko príčin. Vonkajších i vnútorných. K tým prvým patrí reálne spoločenské ohodnotenie a dopyt po absolventoch treťostupňového vzdelania.

Ten sa v podmienkach low-tech montážnej ekonomiky prakticky obmedzuje len na akademickú oblasť (vysoké školy, SAV a pod.), ktorej absorpčné kapacity sú limitované. Prírodné, technické a exaktné vedy navyše doplácajú aj na všeobecný pokles záujmu o štúdium „ťažkých“ odborov, fenomén, ktorý postihuje vo veľkej miere celú západnú civilizáciu.

Ešte vážnejšie sú vnútorné príčiny krízy doktorandského štúdia. Máloktorá oblasť vzdelávania prešla od revolúcie toľkými „zmenami“ ako práve tretí stupeň vzdelávania. Prakticky každé dva-tri roky sa upravovalo legislatívne prostredie, ktoré menilo formu štúdia a postavenie jeho frekventantov variujúce medzi zamestnancom a študentom. Mierne sa menila aj obsahová stránka štúdia, ale len v dimenziách, ktoré umožňovala uzavretosť našich vysokých škôl k okolitému prostrediu a ich zahľadenosť do vlastných akademických hodnôt, „hodnôt“ a problémov.

Nemožno uprieť dlhodobú snahu ministerstvu školstva o zvýšenie atraktívnosti a efektívnosti doktorandského štúdia. Výška štipendia sa pohybuje na úrovni zhruba 70 percent priemernej mzdy v hospodárstve (čo je v kontexte rozvinutých krajín pomerne vysoké číslo – väčšiu „(de)motivačnú“ úlohu môže hrať výška očakávaného platu po ukončení štúdia). Model financovania vysokých škôl významne preferuje doktorandské štúdium tak na úrovni tvorby ich základného rozpočtu, ako aj formou špeciálnych „cieľových“ prémií za absolventov.

Článok je súčasťou prílohy TREND Špeciál - Vysoké školy 2008.
Na tejto stránke nájdete všetky články prílohy.

Čo s tým?

Napriek tomu cestu za nápravou treba hľadať inde. Sporný je už systém prideľovania štipendií vysokým školám. Efektívnejší sa zdá model, pri ktorom by sa o peniaze na doktoranda uchádzal priamo jeho školiteľ, a to v rámci žiadosti o grant na vedecký projekt.

Takýto systém by mal niekoľko výhod: vytvoril by bezprostrednejší kontakt školiteľ – doktorand, viedol by k vzniku silne motivovaného školiteľa, ktorý na revanš bude vytvárať tlak, ale i podmienky pre svojho zverenca. V súčasnom systéme sa reálnym školiteľom môže stať dlhodobo vedecky neproduktívny pedagóg, ktorý nie je schopný poskytnúť svojmu študentovi ani elementárne zázemie, nehovoriac už o kvalitnom vedení, orientácii v problematike, odborných kontaktoch atď. A to nie je motivujúce.

Zmena by si vyžadovala zásadnú zmenu fungovania vedeckých agentúr. Tá najväčšia, Agentúra pre podporu výskumu a vývoja (APVV), sa však momentálne zmieta v hádam ešte väčšej kríze ako doktorandské štúdium – finančnej a hlavne organizačnej a koncepčnej (zlé jazyky tvrdia, že losovanie projektov určených na podporenie by bola možno objektívnejšia, transparentnejšia a efektívnejšia forma ich výberu než súčasný systém).

A ako skončí po posledných zásahoch „školská“ časť grantovej agentúry VEGA, ešte len uvidíme. Po obsahovej stránke by doktorandskému štúdiu pomohlo to, čo by vo všeobecnosti pomohlo slovenským vysokým školám ako celku: otvorenie sa okolitému svetu. Hoci sa na Slovensku často odvolávame na Bolonskú zmluvu, málokedy sa pritom spomenie, že tá nabáda nielen k mobilite študentov, ale aj ich prednášajúcich.

 Práve to v podmienkach slovenskej monarchistickej titulománie ide len veľmi ťažko. Ponúknuť špičkovému odborníkovi zo zahraničia alebo z priemyslu miesto odborného asistenta nevyzerá ako obzvlášť lákavá ponuka. Dokonca aj o miesta (a hlavne prácu) vo vedeckých radách je medzi odborníkmi z mimo akademického prostredia malý záujem.

Tých, ktorých by lákala možnosť ovplyvniť obsahovú stránku štúdia tak, aby zahŕňala aj potreby „praxe“, spoľahlivo odradí skutočnosť, že vedecké rady väčšinu času svojich zasadaní venujú problematike spojenej s udeľovaním akademických titulov.

Výsledkom je, že vychovávame doktorandov vhodných akurát tak opäť do akademických skleníkov, a nie životaschopnú hybnú a kreatívnu silu túžobne očakávaného domáceho hig-tech priemyslu. Zamyslieť sa treba aj nad tým, či súčasná klasická forma doktorandského štúdia s prednáškami a kreditmi je udržateľná za stavu 1-2 študentov na študijný odbor.

Prílev mozgov

Osobitou otázkou je zahraničný rozmer problematiky doktorandského štúdia. Mnohí z nás stoja pred dilemou, keď sa ozve zahraničný kolega, či nevedia o nejakom šikovnom študentovi. Na jednej strane odporučením príde škola o ďalšieho doktoranda, na druhej strane pobyt na prestížnej a výborne vybavenej zahraničnej univerzite je presne to, čo nadaný mladý človek potrebuje.

Druhým rozmerom je naša neochota či neschopnosť vytvoriť také podmienky, aby sme aj my získavali výborných doktorandov v cudzine. Nerobme si ilúzie o kvalite súčasných doktorandov, ktorí študujú na silne motivovaných školách. Domáce rezervy nevidno. Ostáva cudzina.

A v nej, myslím si, je ešte stále dosť talentovaných ľudí, ochotných cestovať za vzdelaním na Slovensko. Ak im budeme mať čo ponúknuť. Ak sa budeme vedieť odborne predať, t.j. zaujať, a ak záujemcom poskytneme aspoň aké také (lepšie než doma) podmienky.

To si vyžaduje nielen zmeny v mechanizme udeľovania doktorandských štipendií (navyše v súčasnosti obmedzených pre občanov EÚ) a v zásadnom zjednodušení „cudzineckej“ legislatívy pre študujúcich občanov z krajín mimo Únie. Jednoducho, potrebujeme ako soľ získať väčší počet záujemcov o doktorandské štúdium.

Ak sa nám to nepodarí, ostane čierny Peter u nás. Naši doktorandi pôjdu na západ, ale nikto z východu nenahradí tento odlev mozgov. A onedlho sa z ľadovca zvaného kríza doktorandského štúdia vytrčí ešte väčšie kusisko.

Autor pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK Bratislava.

Ilustračné foto - Vlado Benko