Veľmi som sa zasmiala zámeru Smeru zvýšiť minimálnu mzdu. Asi si neuvedomili, ako to zvýši náklady živnostníkov a zamestnávateľov, hodnotí Bratislavčanka Andrea. Vlastní obchod s elektrospotrebičmi a servis. Prácu dáva ôsmim ľuďom.

Andrea hovorí nielen za seba. Podnikatelia sa vo všeobecnosti zhodujú, že byť zamestnávateľom je kríž. Nielen preto, že musia vynaložiť vyše 9 300 korún, aby mohli dať človeku minimálny 6 900-korunový plat. Z ktorého v čistom zostane menej ako šesťtisíc.

No aj pre náročnú administratívu. Prihlášky a odhlášky na povinné poistenie, mesačné výkazy pre každú poisťovňu, kvartálne výkazy pre daňové úrady, ročné zúčtovania daní a najnovšie zdravotných odvodov.

K tomu treba prirátať vyplácanie náhrad pri práceneschopnosti, ohlasovanie materských a rodičovských dovoleniek či agendu okolo bezpečnosti práce a pracovných úrazov. A všetky tie kopy papierov roky archivovať.

Chmúrne vízie.

Pracovník s minimálnou mzdou dnes dostáva na ruku 65 halierov z každej koruny, ktorú naňho vynaloží zamestnávateľ. Ľuďom s hrubou mzdou blížiacou sa trojnásobku národného priemeru ukroja dane a odvody ešte viac a zostane im 55 halierov.

A to sa v uplynulom volebnom období odvody znižovali: na strane zamestnanca o pár desatín percentného bodu stúpli, kým zamestnávateľovi o tri a pol bodu klesli.

No boli to len kozmetické zmeny, konštatuje najnovšia analýza stavu podnikateľského prostredia. Vypracovali ju ekonómovia z TREND Analyses a Nadácie F. A. Hayeka na objednávku Republikovej únie zamestnávateľov.

Pripomínajú, že nemalú časť úspory na odvodoch minú zamestnávatelia na priamych výplatách nemocenských dávok chorým pracovníkom. Na ďalšie znižovanie odvodov autori auditu priestor nevidia.

Sociálna poisťovňa vytvára deficity. Chýbajú jej aj peniaze, ktoré musí posúvať na osobné dôchodkové účty ľudí v druhom penzijnom pilieri.

Poisťovňa už siaha na rezervu, ktorú jej vláda z privatizačných výnosov odložila na horšie časy. No peniaze sa majú do roku 2009 minúť. Bez výdavkovej reformy bude treba zvýšiť verejné príjmy.

Inštitút finančnej politiky, ktorý je analytickým centrom ministerstva financií, sa problému venoval vlani v lete. Vyšlo mu, že „udržateľnosť [sociálneho systému] v horizonte do roku 2080 bude zabezpečená, ak odvodové sadzby zvýšime približne o päť percentných bodov“.

Napriek tomu, že starnutie a dlhší život obyvateľstva bude klásť čoraz väčšie nároky na verejné financie, politické strany hovoria o znižovaní bremena. Paradoxne zväčša daňového, v ktorom vidí problém málokto.

Znížiť výdavky.

Aby bolo možné dane a odvody znižovať bez toho, že by to destabilizovalo verejné financie, je nevyhnutné hľadať úspory na strane výdavkov. Znamená to znižovať počet aj výšku štátnych sociálnych dávok či rozsah štátnej zdravotnej starostlivosti.

Do tejto kategórie opatrení sa radí zásadné zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, ktoré by sa mohlo nadviazať na vývoj priemerného veku dožitia a automaticky sa posúvať. Treba tiež zvážiť zrušenie alebo obmedzenie zásluhovosti v prvom pilieri dôchodkového zabezpečenia, navrhuje štúdia.

Argumentuje, že prvý pilier má byť solidárny – pri výplate dôchodkov má brať menší alebo žiadny ohľad na výšku príspevkov počas produktívneho života. „Zásluhovosť nemá vo verejných financiách čo hľadať, reformátori ju predsa exportovali do kapitalizačného piliera,“ pripomínajú autori.

Kým si spoločnosť neodpovie, aký rozsah zdravotnej starostlivosti alebo dôchodkovej solidarity je ochotná financovať z verejných peňazí, môže hľadať priestor na úspory obmedzovaním administratívnych úkonov. Podnikatelia by hneď vedeli menovať jeden príklad.

Z prieskumu TREND Analyses vyplynulo, že chápu logiku, aby zamestnávateľ platil 0,8-percentný úrazový odvod aj za brigádnikov. No mesačný odvod predstavuje pár desiatok korún. To je často menej ako náklady zamestnávateľa spojené so správou tohto „sociálneho produktu“.

Povinnosť vlani zvažovala vláda rozšíriť vlani o garančné poistenie. Podľa údajov Sociálnej poisťovne by tento štvrťpercentný odvod zvýšil jej príjmy v nasledujúcich rokoch, keď bude vykazovať miliardové deficity, o zanedbateľných 25 miliónov ročne.

Tieto príklady sú len malou ukážkou neefektívnosti verejných poistných schém. Stačí si uvedomiť že verejná sféra pracuje s trinástimi odvodmi – piatimi na strane zamestnanca a ôsmimi u jeho zamestnávateľa.

Zo štúdie Doing Business, ktorú vypracovala Svetová banka, vyplýva, že stredne veľký slovenský podnik realizuje za rok 31 platieb daní a odvodov. Tejto povinnosti venuje 344 hodín práce a celkové transfery štátu prekračujú 60 percent hrubého zisku.

Pod jednu strechu.

V Sociálnej poisťovni je sedem fondov, z ktorých šesť tvorí prebytky a jeden, dôchodkový, je permanentne v mínuse. Čo svedčí o zlom nastavení sadzieb.

A zbytočnej atomizácii verejného poistenia. Ktoré často ani poistením nie je. Napríklad v zdravotníctve dostáva občan rovnaký servis, či platí mesačne do zdravotnej poisťovne tisíc alebo päťtisíc korún. Pod názvom zdravotné poistenie sa skrýva obyčajná daň.

„Prečo nedostávam bonus od zdravotnej poisťovne za to, že dlho odvádzam peniaze a skoro nič som nečerpala?“ pýta sa Eta Kaliňáková, ktorá v hlavnom meste podniká ako kaderníčka. Spravodlivé by podľa nej bolo, keby v zdravotnom poistení fungovali osobné účty. „Keď nevyčerpám nič na chrípky a lieky, mohla by som si z toho zaplatiť napríklad zuby,“ dumá.

Kým sa jej splní predstava a vo verejnom zdravotnom poistení sa zavedie ďalší pilier, dá sa očakávať iný posun k jednoduchosti. Ministerstvá financií a práce vypracovali analýzu, ako by výber odvodov mohla realizovať jedna inštitúcia.

Vybrali daňové úrady, ktoré sa ukazujú efektívnejšie. Výhodou na strane občanov a podnikateľov by bol podstatne jednoduchší systém, ktorý by umožňoval výpočet dane aj odvodov na jednom tlačive.

Všetky platby a informácie o nich by smerovali do jednej inštitúcie, ktorá by bola jediným partnerom fyzických a právnických osôb, píše sa v spoločnom dokumente. Realizácia by bola možná od 1. januára 2009.

Nielen euro.

Čo dovtedy? Kým by takéto zjednotenie bolo možné, treba urobiť viacero čiastkových krokov. Predovšetkým by sa mali zblížiť vymeriavacie základy. Teda sumy, z ktorých sa počítajú daňové a odvodové povinnosti.

V súčasnosti si napríklad živnostník ráta daň z čistého zisku, odvody do Sociálnej poisťovne z polovice čistého zisku a pri výpočte zdravotných odvodov delí zisk číslom 2,14. Pravdepodobne sa zavedie aj ročné zúčtovanie sociálnych odvodov, tak ako sa robí pri daniach a onedlho by sa malo začať realizovať pri zdravotnom poistení.

Ak, pravda, toto ročné zúčtovanie, ktoré sprevádza stres a chaos pre chýbajúce vykonávacie predpisy, ešte pred koncom júna parlament nezruší. Vytvoril by sa čas a priestor na prípravu zúčtovania po novom – aby bolo konzistentné s plánovanými zmenami sociálneho poistenia.

Slovenskí ekonomickí lídri by to považovali za najlepšie riešenie, ako ukázal TREND barometer . Zároveň by sa pripravili jednotné identifikátory pre dane aj odvody.

Alebo by sa používanie daňových identifikačných čísiel rozšírilo na všetky osoby a na všetky platby občana štátu. Pozitívnou externalitou by bolo, že by sa vytvoril základ na náhradu súčasných rodných čísiel, s ktorými majú ochrancovia súkromia problém pre prezrádzanie pohlavia a veku občana.

Spolu s eurom by sa tak Slováci v roku 2009 dočkali podstatného zjednodušenia finančných vzťahov so štátom. Podávali by jedno tlačivo a na finančnom úrade by mali evidovaný jeden účet. V rámci neho by sa mohli napríklad daňové preplatky používať na vykrytie odvodových nedoplatkov.

Svet podľa Sulíka.

Spomínané návrhy prinesú odbúranie byrokracie a úspory vyplývajúce z prepustenia zbytočných úradníkov, využívania jediného informačného systému v jedinej inštitúcii. No stále zostane problém so štedrým sociálnym systémom, ktorého 70 rôznych nástrojov sociálnej politiky ťažko uživiť pri súčasnej výške daňového a odvodového zaťaženia.

Autori auditu tak dávajú za pravdu jeho objednávateľovi – Republikovej únii zamestnávateľov. A tiež sa plne stotožňujú s koncepciou úplne nového sociálneho systému, ktorý bol zatiaľ opísaný len teoreticky a žiadna krajina ho nemá. Jeho model navrhol Richard Sulík, ktorého diplomová práca pred tromi rokmi poslúžila ako východisko pre daňovú reformu.

Povinnosti občana by sa zredukovali na dve platby: 19-percentnú daň a 18-percentný redistribučný odvod. Z každého príjmu.

Na druhej strane by každý človek nad 15 rokov dostával mesačnú dávku vo výške životného minima – takzvaný odvodový bonus. R. Sulík zároveň navrhuje schému na stanovenie prídavku k bonusu v závislosti od počtu detí, zdravotného alebo spoločenského postihnutia.

Odvodový bonus by sa znižoval o desatinu vlastných príjmov občana. Znamená to, že aj zamestnaní s nižšími príjmami by poberali základnú dávku.

Zvýšilo by to motiváciu zamestnať seba alebo iných. A odpadla by potreba financovať sedem desiatok dnešných štátnych dávok, podpôr a bonusov. Na každý treba úradníka, ktorý testuje oprávnenosť čerpania.

R. Sulík tvrdí, že jeho systém by tvoril v rozpočte verejných financií prebytky. Po vlastných prepočtoch sa s ním stotožnili ekonómovia z TREND Analyses, think tanku M.E.S.A. 10 a Slovenskej akadémie vied.

K novému systému, ktorý má uľaviť verejným financiám, sa zatiaľ otvorene hlási malá strana Nádej. Spomedzi väčších ho analyzujú v SDKÚ-DS.