Druhého marca vzišiel z volieb prezidenta v Ruskej federácii predvídateľný víťaz. Za Dmitrija Anatolijeviča Medvedeva otvorene a usilovne agitovala ako za svojho nástupcu samotná hlava štátu Vladimir Putin. Nikoho neprekvapilo, že horúci favorit dostal podľa očakávania vyše sedemdesiat percent hlasov.

Pre mnohých z toho vyplýva, že demokracia v Rusku je len fraška. Zatracujú putinizmus a nesmelo dúfajú, že 42-ročný Medvedev rozvinie demokraciu, ak sa dá veriť signálom, ktoré vysiela spod krídel svojho všemocného protektora. Len o to však nejde.

Korunný princ

O Vladimirovi Vladimirovičovi Putinovi sa vie, že si spolupracovníkov starostlivo vyberá a v závažných okolnostiach siaha po ľuďoch, ktorých má dokonale preverených. Ako bývalý dôstojník sovietskej štátnej bezpečnosti a rozviedčik tajnej služby pôsobiaci v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike sa rád opiera o bývalých kolegov z dôstojníckeho zboru bývalej KGB. V ideálnom prípade pochádzajúcich ako on sám z Leningradu (premenovaného na pôvodný Petrohrad).

Typickým príkladom je o tri mesiace mladší Sergej Ivanov. Ten na post prvého podpredsedu vlády postúpil z kresla ministra obrany. Dlhý čas sa o ňom šepkalo, že ho V. Putin posadí na prezidentský stolec. Až začiatkom minulého roka sa tieto jeho perspektívy rozplynuli, keď domáca i svetová verejnosť vytušili, že „korunným princom“ sa stáva druhý prvý podpredseda vlády D. Medvedev.

Prečo ho V. Putin uprednostnil? Na rozdiel od iných vyvolencov D. Medvedevovi poslúžila skutočnosť, že neslúžil v KGB ani v nástupníckej ruskej Federálnej bezpečnostnej službe (FSB). Nemôže vraj byť preto zaťažený totalitnou minulosťou, ktorá by znepokojovala západné politické a podnikateľské kruhy. Údajne je príslušníkom novej generácie, nezaťaženej komunistickou ideológiou. Má rád rokenrol, plynule ovláda angličtinu a hravo surfuje po internete. Má vraj mladistvého ducha a na prvej povolebnej tlačovej konferencii sedel v džínsoch (a v saku a bielej košeli, ale bez kravaty).

Kredit z Davosu

D. Medvedev si získal rozhodujúci priaznivý imidž pri vystúpení na davoskom Svetovom ekonomickom fóre v januári minulého roka. Svetovú politickú a podnikateľskú smotánku uveličil prejavom v angličtine o základných princípoch plnej demokracie.

„Táto demokracia nepotrebuje dodatočnú definíciu. Táto demokracia je efektívna a je postavená na zásadách trhového hospodárstva, právneho štátu a vláde, ktorá je zodpovedná spoločnosti. Sme si plne vedomí, že žiadna nedemokratická krajina sa nestala skutočne blahobytnou, a to z toho jednoduchého dôvodu, že je lepšie mať slobodu, ako ju nemať.“

D. Medvedev ako predseda dozornej rady Gazpromu a prvý vicepremiér vyslovil tieto trochu kostrbaté vety na vydelenie skutočnej demokracie od pojmu „riadená demokracia“, akým sa všeobecne charakterizuje putinizmus. Aspoň tak si to vysvetľovali Medvedevovi poslucháči – a o to Dmitrijovi Anatolijevičovi a mocenským kruhom, ktoré do neho vložili dôveru, zrejme išlo. Semienko, ktoré v zasneženom Švajčiarsku zasial, utešene vzklíčilo.

Korene záujmu o D A M

Muž s telesnou výškou Napoleona Bonaparteho v Davose vystúpil z tieňa len o málo vyššieho V. Putina. Ten asi usúdil, že nastal čas zúročiť investície vložené do D. Medvedeva v chaotickom období rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu. D. Medvedev bol promovaný na leningradskej právnickej fakulte v roku 1987. KGB vtedy ešte vyberala medzi študentmi nádejné kádre (často bez ich vedomia) pre budúce potreby štátu, strany i samotnej KGB. Uvažovala dlhodobo a už vtedy sa pripravovala na implóziu komunistického režimu.

Možno sa ešte dlho nikto nedozvie, či a do akej miery figuroval D. Medvedev na zoznamoch KGB – zoznamoch mladých ľudí s profilmi vhodnými pre nastávajúcu post- komunistickú epochu. Ani to, či padol V. Putinovi v Leningrade v roku 1991 do oka iba zhodou okolností, vďaka svojej pracovitosti, právnickému vzdelaniu či odbornej spätosti s ich spoločným profesorom na právnickej fakulte a politickým experimentátorom glasnosti – leningradským starostom Anatolijom Sobčakom.

Poslušné bábky

V. Putin a profesionáli prechádzajúci z bezpečnostných zložiek Sovietskeho zväzu do nového štátu (Ruskej federácie) uzavreli vtedy podľa všetkého povestný pakt s diablom, keď výmenou za svoju beztrestnosť a udržanie vplyvných postavení uvoľnili opraty na bleskovú hospodársku a politickú transformáciu nového štátu.

Nasledovala éra divokej privatizácie, tunelovania, odzbrojovania ruských vojenských síl v atmosfére chaotickej oligokracie zastupovanej navonok prezidentom Borisom Jeľcinom. Ten potom na troskách vydrancovanej ruskej ekonomiky ukončil túto kapitolu odovzdaním vlády do rúk V. Putina. Najprv ako premiérovi a na Silvestra 1999 ako prezidentovi.

Medzi vtedy mediálne neskúseným V. Putinom a dnešným D. Medvedevom možno badať podobnosť. Súčasný prezident mal byť a budúci vraj má byť poslušnou figúrkou v rukách ostrieľaného majstra. V. Putin začal tým, čo sa od neho vyžadovalo. Vyňal z trestnoprávnej zodpovednosti B. Jeľcina a jeho rodinný klan. Ponechával oligarchom príležitosti na transfer majetkov a k prepájaniu ich koncernov s globálnymi gigantmi.

Jeho zhovievavosť i trpezlivosť silových zložiek však nemala dlhé trvanie. Ruská ekonomika zlyhávala a hoci trhové reformy prinášali čiastkové výsledky, národné hospodárstvo tonulo v bahne. Pri živote ho ako celok držal len vývoz energonosičov a surovín.

Potenciál Ruska

V. Putin vtedy správne odhadol, že politické a hospodárske decentralizačné procesy presiahli únosnosť a federácii hrozil rozklad. Pokúsiť sa v roku 1999 o dejinný zvrat, o liečenie leprového pacienta (Ruskú federáciu) hodnotili mnohí pozorovatelia zvonku ako márne donkichotstvo.

No V. Putin a silové zložky, ktoré zastupoval, nechceli zložiť ruky do lona. Inštinkty i takmer prázdna štátna pokladnica ich varovali, že by skazu Ruska neprežili v takej relatívnej pohode ako rozpad Sovietskeho zväzu. Pustením sa do boja za uchovanie postsovietskeho Ruska a hlavne jeho štruktúr a štátneho aparátu veľa neriskovali. Nemali čo stratiť, ale mohli mnoho získať.

Vidieť svetlo na konci ruského tunela v roku 1999 sa dalo len pri dostatočnej miere predstavivosti a videnia Ruska v globálnej ekonomike 21. storočia. Rusko v nej môže byť svetovou zásobárňou energonosičov, surovín a vody. Popri tom i rezervou územia vhodného na zaľudňovanie, industrializáciu a pri globálnom otepľovaní na rozsiahle pestovanie plodín využiteľných na potraviny i bioenergiu. Ponechať taký božský potenciál napospas znelo aj prevažne ateistickým silovikom – predstaviteľom tzv. silových rezortov – ako rúhanie.

Využitie príležitostí

Pri hodnotení tzv. Putinovho plánu rozvoja Ruska, ktorý vraj prezident uskutočňoval po celých takmer osem rokov, je namieste istý skepticizmus. Na prahu storočia mohol ťažko predvídať formovanie zložiek zmesi následkov rozmachu terorizmu, expanzie Číny a Indie, preventívneho vojenského zasahovania USA vo svete, rozprávkového bohatnutia svojej vlasti a jej návratu na veľmocenskú scénu. Naisto ani nesníval, že Rusko sa pretransformuje na prominentného globálneho investora.

Bol však dobrým šachistom a šikovným improvizátorom. Využil všetky komparatívne výhody, ktoré vývoj svetovej ekonomiky Rusku priniesol a dokázal ho politicky vymaniť od jeľcinovskej spätosti so Západom. Z Ruska vytvaroval euroázijskú veľmoc, ktorá si prikryla chrbát voľným účelovým spojenectvom s Čínou v podobe Šanghajskej organizácie spolupráce.

Populačná slabina

D. Medvedev sa možno osobne cíti stopercentným príslušníkom západnej kultúry, ale jeho úlohou nebude hájiť okcidentálne spojivá Ruska za každú cenu. V. Putin doviedol Rusko do postavenia severného pólu formujúceho sa multipolárneho sveta, v ktorom prebieha neprestajné vyvažovanie. D. Medvedev sa bude musieť rýchlo naučiť umeniu manévrovať v takomto svete a jeho ekonomike, pretože Rusko nikdy neprevráti jednu superveľmocenskú nevýhodu – nízky počet obyvateľov.

V porovnaní s 1,3-miliardovou susednou Čínou (a tá pozvoľna uvoľňuje politiku jedného dieťaťa) je 142-miliónové Rusko s nezdravo žijúcou populáciou trpaslíkom obývajúcim nadmerne veľké územie. Ani po členky populačne nesiaha vyše miliardovej Indii, ani po pás rozširujúcej sa polmiliardovej EÚ alebo tristomiliónovým Spojeným štátom s ich aktívnou imigračnou politikou.

Črty superveľmoci

Napriek poplašným správam o revitalizácii ozbrojených síl ruského medveďa bude musieť prezident D. Medvedev vychádzať z tvrdej reality pokračujúceho zaostávania v rozpočte na obranu za USA a Čínou. Prevaha Američanov v kľúčových sektoroch moderného vojenstva sa ráta na technologické generácie a nijako nespomaľuje. Medvedevovmu Rusku preto nezostane nič iné, ako dôsledne sa sústrediť na silné stránky štátu.

Krátkodobo je takou stránkou investorský potenciál strategického prenikania na svetové trhy do vytipovaných krajín, odvetví a spoločností. Kremeľ na to môže využívať páky v podobe ruských suverénnych fondov, ale aj jednotlivých megakorporácií kalibru Gazpromu či Rosnefti. Rusko už je energetickou superveľmocou a pri dôslednej sebadisciplíne sa môže stať aj superveľmocenským investorom. Za vzor poslúži Saudská Arábia. Jej taktiku najnovšie preberá v zmodernizovanej podobe sedem- hlavý investorský dravec – Spojené arabské emiráty.

Tandem

V. Putin príhodne vystihol, že s uhladeným V. Medvedevom tešiacim sa povesti filozofického demokrata a globalizácii nakloneného právnika sa bude ruskému kapitálu prenikať na svetové trhy ľahšie, ako keby Kremeľ obsadil S. Ivanov či iný Putinov staroštruktúrny spojenec.

Úvahy, že od 7. mája nastane v Rusku dvojvládie slabého prezidenta a silného premiéra (Putina), by nemali prekvapovať. Tento ústavne nepredvídaný nepomer sa časom buď sám utlmí, alebo novelizá- ciou skodifikuje. V. Medvedev preberá Putinov plán rozvoja krajiny do roku 2020 ako svoj vlastný a zo začiatku si obaja nebudú navzájom prekážať. Hladký prechod na mocenskej špičke v Moskve víta ruský kapitál a spriaznení oligarchovia, ktorí sa desia vyhliadok zopakovania čistiek z prvého Putinovho obdobia, keď niektorých pred väzením zachránil len útekom do exilu.

Autor je spolupracovník TRENDU.

Foto - Sita / AP

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.