Európska únia vedie s Ruskom osobitný dialóg o spolupráci v energetickej oblasti od spoločného summitu v októbri 2000 v Paríži. Obe strany sa tu dohodli na vytvorení štyroch expertných skupín: pre energetickú stratégiu, investície, infraštruktúru a technológie, efektivitu a ekológiu.

Kľúčový predpoklad

„Očakávame, že Rusko prevezme jednoznačné záväzky pri vytváraní vhodnej klímy pre investorov. V tejto súvislosti je dôležité povedať, že za kľúčové predpoklady na rozvoj energetického dialógu medzi EÚ a Ruskom považujeme reštrukturalizáciu najväčších národných monopolov,“ definovala priority Bruselu komisárka EÚ pre otázky energetiky a dopravy Loyla de Palacio. Tieto podmienky sú však aj dôležitou súčasťou vyjednávacej stratégie EÚ pri rokovaniach o vstupe Ruska do Svetovej obchodnej organizácie.

Práve požiadavka Bruselu smerujúca k reštrukturalizácii plynárenského koncernu Gazprom, pod čím sa rozumie jeho rozčlenenie na ťažobnú a prepravnú časť, je najspornejším bodom celej rokovacej agendy. Ruská strana odmieta akékoľvek kroky v tejto oblasti.

Súvisí to s ďalšou požiadavkou únie – liberalizáciou cien energií, predovšetkým plynu, v Rusku. Plyn aj značná časť elektrickej energie sa totiž ruským spotrebiteľom všetkých kategórií doteraz dodáva často za ceny, ktoré sú nižšie ako náklady na ich ťažbu (výrobu) a distribúciu.

Ceny energií tak aj v súčasnosti zostávajú významným nástrojom sociálnej politiky štátu a pozitívne ovplyvňujú aj konkurencieschopnosť ruských výrobcov na svetových trhoch.

Ruská vláda v energetickej stratégii do roku 2020 už odsúhlasila harmonogram zvyšovania cien plynu. Brusel však žiada oveľa razantnejší a rýchlejší postup.

Prečo Kremeľ hovorí nie

Kremeľ, ktorý už získal majetkovú kontrolu nad väčšinovým podielom v Gazprome, bráni aj jeho rozčleneniu. Podľa únie by to pomohlo k zvýšeniu ťažby mimo štruktúr plynárenského koncernu. Osobitne dôležitá je otázka prístupu takto vyťaženého plynu do plynovodnej siete nielen pre domáci trh, ale aj na export.

Vedenie Gazpromu sa zhodne s Kremľom obáva, že by v takomto prípade prišlo k poklesu exportných cien ruského plynu, pretože viacerí jeho producenti a dodávatelia by si začali na európskom trhu konkurovať. To je aj dôvod, prečo ruský parlament doteraz neratifikoval pristúpenie krajiny k Energetickej charte.

Navyše, odčlenenie plynovodnej siete a rovnocenný prístup tretích strán by mohli otvoriť priamu cestu na európsky trh cez Rusko aj pre plyn zo Strednej Ázie, predovšetkým z Turkménska. To by mohlo ešte viac ohroziť Gazprom, ale aj iných ruských producentov.

Brusel však chce rozvíjať energetickú spoluprácu s Ruskom práve kvôli tomu, aby si zabezpečil diverzifikáciu svojich dovozov energetických surovín. Rovnako, ako v prípade USA, mu ide hlavne o zníženie podielu dodávok z problematickej oblasti Perzského zálivu. Ich náhradníkom by mohla byť nielen ruská ropa a plyn, ale aj uhľovodíky zo Strednej Ázie, z oblasti Kaspického mora.

Ich prienik na európske trhy však nie je v ekonomickom záujme Ruska. To chce, aby plyn smeroval na ruský trh, čím sa vytvoria kapacity na zvýšenie exportu pre samo Rusko. V prípade ropy zase hrozí, že by jej dodávky z Kaspiku konkurovali ruskej surovine na trhoch nových členov EÚ a NATO.

Stratégia Moskvy

Pre súčasné ruské vedenie je energetická politika jednou z najdôležitejších priorít zahraničnej politiky. Pomocou tohto nástroja chce Kremeľ upevniť pozíciu krajiny k svojim najdôležitejším partnerom – EÚ a USA. Rozpracovanie nových ložísk uhľovodíkov na Ďalekom východe a ich export má byť tiež dôležitou základňou vzťahov Moskvy s Japonskom, Čínou a Kórejským polostrovom.

Základné črty tejto energetickej geopolitiky načrtol prezident Vladimir Putin už začiatkom roku 2000 na celoštátnom stretnutí venovanom problémom palivovo-energetického komplexu v západosibírskej ropnej metropole Surgut. Zdôraznil, že politická podpora ruských ropných spoločností a Gazpromu na zahraničných trhoch musí vychádzať z geostrategických záujmov Ruska.

Základné tézy energetickej diplomacie ďalej definovali ministerstvá palív a energetiky, zahraničných vecí vo svojich v strategických dokumentoch a v energetickej koncepcii Ruska do roku 2020. Konštatuje sa v nich, že je potrebné mať energetickú diplomaciu adekvátnu súčasným podmienkam. Dôležitá bude hlavne podpora ropných spoločností a Gazpromu pri ich prenikaní na zahraničné trhy.

„Globálny charakter energetických problémov a ich čoraz väčšia politizácia, ako aj objektívne vplyvné postavenie ruského palivovo-energetického sektora v systéme svetovej energetiky vyzdvihli energetický faktor medzi prvky, o ktoré sa opiera ruská diplomacia, ktorá sa usiluje posilniť reálnu účasť Ruska vo svetových procesoch. Navyše, v terajších podmienkach a v nasledujúcich desaťročiach sa energetický faktor a aktívna energetická diplomacia stanú najdôležitejšími nástrojmi skutočného vplyvu Ruska na zahraničnopolitický vývoj v jeho okolí,“ konštatuje sa v týchto materiáloch.

Podľa nich „rozpracovanie a realizácia diverzifikovaného prístupu ku každej skupine krajín a k jednotlivým štátom vnútri týchto skupín závisí od energetických a geopolitických záujmov Ruska“. Toto konštatovanie platí pre priestor bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj pre EÚ vrátane vstupujúcich nových členov.

Potreba astronomických investícií

Z pohľadu EÚ je však veľmi dôležitý aj ústretovejší prístup Ruska k investíciám európskych firiem do ťažby uhľovodíkov. Zahraničné investície v tomto sektore sú síce v ruskom hospodárstve najvýznamnejšie, ale aj tak ani zďaleka nezodpovedajú potenciálnym možnostiam.

Najväčšou investíciou je spoločný podnik ruského ropného koncernu Ťumeňskaja nefťannaja kompanija (TNK) a British Petroleum a približne päťpercentný akcionársky podiel Ruhrgasu v Gazprome. Na západnej Sibíri existujú ešte menšie spoločné ťažobné podniky ruských a európskych spoločností. Patrí medzi ne aj projekt Jukosu, ktorý vlastní 49 percent Transpetrolu, a.s., Bratislava, a maďarského MOL, ktorý zasa ovláda Slovnaft, a.s., Bratislava.

Investície do ťažby ropy a zemného plynu si v Rusku v nasledujúcich rokoch vyžiadajú desiatky miliárd dolárov. Podľa správy Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) združujúcej väčšinu členov OECD, len investície do ťažby a prepravy zemného plynu do roku 2030 majú dosiahnuť 330 mld. USD, čo predstavuje v priemere 11 mld. USD ročne. Viac ako polovicu tejto sumy zhltne otvárka nových ložísk a okolo 92 mld. USD si vyžiada výstavba nových plynovodov. Pritom až tretina investícií má smerovať do projektov súvisiacich s exportom plynu do EÚ.

Podobná situácia je aj v ropnom sektore. Podľa minuloročnej správy Účtovnej komory Ruskej federácie veľké ložiská s pôvodnými zásobami prevyšujúcimi 100 mil. ton ropy, ktoré v súčasnosti pokrývajú 57 percent ťažby, sú už viac ako spolovice vyťažené. Ich produkcia má podobne ako v prípade troch najväčších ložísk plynu (Medvežie, Jamburg, Urengoj) nezvratne klesajúcu tendenciu. Ťažba ropy však za posledné roky búrlivo rastie.

Za minulý rok dosiahla 421 mil. ton, čo predstavuje 11-percentný medziročný nárast. Novovymenovaný minister energetiky Viktor Christenko tvrdí, že v horizonte troch rokov sa ročný objem ťažby ropy stabilizuje na úrovni 460 až 480 mil. ton.

V prípade zemného plynu energetická stratégia predpokladá, že ak sa splnia pesimistické očakávania, ťažba v budúcich desaťročiach dosiahne 550 až 560 mld. m3, čo je len o niekoľko desiatok miliárd kubických metrov viac ako v súčasnosti. V prípade optimistického scenára to môže byť až 730 mld. kubíkov. V takomto prípade by sa čistý export plynu z Ruska mohol zvýšiť z terajších zhruba 175 mld. na 280 mld. kubíkov v roku 2030.

Bariéry vstupu

IEA upozorňuje, že tieto plány sa môžu vyplniť len vtedy, ak do sektora vstúpia masívne zahraničné investície. Preto poukazuje na pretrvávajúcu „značnú neistotu v súvislosti s investičnou klímou v Rusku celkovo vrátane zákonodarnej, regulačnej a inštitucionálnej bázy na obchod a investície“. Agentúra tiež poukazuje na obavy investorov týkajúce sa ruskej legislatívy, ochrany vlastníctva, korporatívneho riadenia a transparentnosti podnikania.

Foto - TASR