Keď Izraelčan Robert J. Aumann dostal v roku 2005 Nobelovu cenu za ekonómiu, v prednáške pri príležitosti jej udelenia sa venoval téme, ktorá by mu cenu za mier rozhodne nevyslúžila. Tvrdil, že národ, ktorý chce mier, sa musí najskôr pripraviť na vojnu budovať armádu, zbrojiť a vysielať jasné signály, že nebude váhať silu použiť. Vychádzal z poznatkov teórie hier, ktorá učí, ako maximalizovať úžitok v prostredí, kde aj ďalší hráči sa snažia dosiahnuť prospech pre seba.

Lekciu na tému vojna a mier tento týždeň oprášil v prednáške na bratislavskej Ekonomickej univerzite. Slovensko navštívil na pozvanie Virtual Scientific Laboratories, rektora Ekonomickej univerzity v Bratislave a Nadácie Tatra banky. Bratislava naňho zapôsobila najmä z duchovnej stránky. Stretnutie so storočiami židovskej histórie preňho podľa vlastných slov bol veľmi silný emocionálny zážitok. A počas návštevy si našiel aj pol hodiny času na rozhovor s TRENDOM.

Čítali sme o zaujímavom rozdelení ekonómov. Prví hovoria „trhy sú skvelé, používajme trhy". Druhí hovoria „trhy zlyhávajú, používajme vládu". A tretí „trhy zlyhávajú, používajme trhy". Zaradili by ste sa do niektorej z týchto skupín?

Určite nie je pravda, že trhy sú dokonalé. No ak máme hovoriť o niečom, čo zlyhalo, tak sa pozrime na to, čo tu na Slovensku zlyhávalo štyridsať rokov. Myslím, že trhy pracujú lepšie ako vládni plánovači. Pred dvoma rokmi som bol vo Vietname, kde stále majú komunistickú vládu. Majú tú veľkú červenú zástavu so žltou hviezdou uprostred. Je to jedna z posledných komunistických krajín na svete, spolu s Kubou. Ale nemajú komunistickú ekonomiku. Jedného dňa, začiatkom augusta 1986, si vláda povedala, že obyvatelia hladujú, skúsme niečo iné. Tak prešli na trhovú ekonomiku. A krajina funguje lepšie.

Keby ste mali laikovi vysvetliť, čo je také fascinujúce na teórii hier, čo by ste mu povedali?

Pred časom som mal pripravenú prednášku na tému game engineering. Ponúkol som ju skupine biznismenov a laikov. Povedali, že nechcú o tom nič počuť, pretože to znelo príliš technicky. Tak som prednášku premenoval. Po novom sa volala Ako nechať motivácie pracovať pre vás. A hovoril som o tom istom. Teória hier je celá o motiváciách. Ako fungujú a občas je to poriadne komplikované. Čiže ide o to, ako ich nechať, aby pracovali vo váš prospech. To je teória hier.

Máte pocit, že čím viac sa rozvíja teória hier, tým viac rozumiete správaniu ľudí? Dokážete dnes lepšie predpovedať ich reakcie ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi?

Istým spôsobom áno. Urobili sme veľa roboty s dobrými výsledkami. Napríklad v prípade aukcií v Spojených štátoch.  Išlo o dražby voľných miest vo frekvenčnom spektre, teda miesta pre televíziu, rozhlas a mobilné siete. Povedali nám, že plánujú ísť tradičnou dražbou a získať tak pol miliardy dolárov. Keď aplikovali naše teórie, získali stokrát toľko. Teda, to už preháňam. Bolo to deväťdesiatkrát toľko. Získali 45 miliárd dolárov namiesto pol miliardy dolárov. Za tým všetkým stáli výsledky teórie hier v oblasti bádania pri navrhovaní aukcií. Myšlienka, že ľudia konajú v súlade s motiváciami, je pekne stará, je to jeden zo základných princípov ekonómie. Ale vďaka teórii hier vieme oveľa viac o možnostiach jej aplikácie na špecifické praktické situácie.

Pred viac ako storočím sa ekonóm Thorstein Veblen opýtal, prečo ekonómia nie je evolučná veda. A vy ste raz povedali, že spojenie evolúcie s teóriou hier predstavovalo jeden z najzásadnejších pokrokov za ostatných tridsať alebo štyridsať rokov. Takže je už dnešná ekonómia dostatočne evolučná?

Neviem, či je dostatočne evolučná, ale určite je veľmi evolučná. A toto spojenie, ako hovoríte, predstavuje zásadný pokrok. Začalo sa to v 70. rokoch prácou Johna Maynarda Smitha a Georgea Pricea. Mechanická predstava, že ľudia vlastný úžitok maximalizujú vedome, je nesprávna. To, čo jedinca poháňa k maximalizácii, sú evolučné procesy. Takže áno, myslím si, že ekonómia i teória hier majú evolučný charakter v teórii i v praxi. Môj aktuálny výskum sa týka racionality na báze pravidiel, v kontraste s klasickým chápaním racionality hodnotenej na základe konkrétnych skutkov. Zjednodušene povedané, ľudia si vytvárajú sústavu pravidiel, podľa ktorých konajú, často nevedome. A áno, niekedy ich tieto pravidlá pomýlia, nehodia sa na všetky zložité situácie.

Experimenty neraz ukázali, že ľudia sa správajú v rozpore s predpoveďami teórie napríklad konajú altruisticky, hoci môžu zarobiť na účet protihráča. Práve John Maynard Smith povedal, že teória hier vie lepšie predpovedať správanie biologických systémov ako ľudí.

Nuž, musím povedať, že nie veľmi verím vo význam experimentov v teórii hier. Respektíve, trochu to zjemním: sú dôležité, ale... Existuje jeden slávny experiment má možno päťdesiat rokov alebo viac a týka pravdepodobnosti. Funguje nasledovne: posadíte človeka k stroju, ktorý náhodne rozsvecuje červené alebo zelené svetlo. Subjekt má zakaždým predpovedať, aká farba sa rozsvieti. Ak uhádne, dostane dolár. V opačnom prípade nedostane nič. Prezradí sa mu, že v troch štvrtinách prípadov sa rozsvieti červené svetlo a v jednej štvrtine zelené. Čo urobí väčšina testovaných takmer bez výnimky? V troch štvrtinách prípadov hádajú červenú farbu a vo štvrtine zelenú. Keď si to spočítate, vyjde vám, že na jedno hádanie má človek priemerný výnos 62,5 centa. Lenže keby vždy hádali len červenú, dostanú priemer 75 centov za hru.

Čiže sa správajú nerozumne.

Áno, konajú hlúpo, neoptimálne. Je to známy experiment a pasuje do predpovedí behaviorálnych ekonómov. Lenže... Neviem, ako je to v Bratislave, ale v mnohých mestách po celom svete vrátane Jeruzalema existuje možnosť výberu viacerých ciest, ako sa dostať do práce. Môžete vyraziť z domu a dať sa doprava alebo sa môžete pustiť doľava. Niekedy je lepšie ísť tadeto, inokedy je lepšie ísť inokadiaľ. Raz je hustejšia premávka tu, inokedy tam. Ale existuje jedna trasa, ktorá sa ukazuje ako lepšia vo väčšine prípadov. Povedzme, že v troch štvrtinách prípadov, dobre? V sedemdesiatich piatich percentách prípadov je lepšia trasa A, v dvadsiatich piatich trasa B. Úprimne, zvolili by ste na základe tohto poznatku v troch štvrtinách dní trasu A a vo štvrtine trasu B?

Asi nie.

Nie. Každý deň chodíte do práce tou istou trasou. Pretože je to niečo, čomu rozumiete. A ak aj nerozumiete, takto ste si na to zvykli. Ak sa chcete čo najčastejšie dostať do práce bez problémov, nepoužívate metódu pokusu a omylu. Ale experiment? Príde človek a je ohúrený: aha, majú tu nejaký prístroj, blikajú na ňom svetlá a ten profesor niečo odo mňa chce. Povedal tri štvrtiny oproti jednej štvrtine, tak to tak budem robiť. Chápete? Potrebujete reálne situácie, ktoré pre vás niečo znamenajú, nie laboratórium. Ľudia to v umelom laboratórnom prostredí vždy domotajú.

V nobelovskej prednáške ste naznačili, že pochopenie teórie hier pomáha pochopiť princípy vojny. Izraelská matematická škola je zároveň na špičke v oblasti teórie hier. Má to niečo spoločné s tým, že vaša krajina sa nachádza v nestabilnom regióne?

Viete, dvakrát som navštívil predsedu vlády Ehuda Olmerta. Bolo to z mojej iniciatívy, on ma nikdy o nič nežiadal. Poznám sa s ním dlho pätnásť alebo dvadsať rokov, ešte z čias, keď bol starosta Jeruzalema. Vychádzame spolu dobre. Tak som zavolal do jeho kancelárie a povedal som, že by som ho rád navštívil. Dvakrát. Pri oboch stretnutiach som mu dával nejaké návrhy, no on konal po svojom. Raz som navštívil aj ministerku zahraničných vecí Tzipi Livni, to bolo na jej podnet. Aj jej som dával nejaké rady, ale neriadila sa nimi. To boli jediné prípady, keď som mal akýkoľvek kontakt s mocou. Naša vláda sa správa veľmi, veľmi nerozumne, ale ja za to nemôžem.

Keď hovoríme o nerozumných veciach, začiatky teórie hier sú spojené aj so studenou vojnou. Spoluzakladateľ teórie John von Neumann napríklad podporoval myšlienku prekvapivého nukleárneho úderu skôr, ako Sovieti zostroja atómovú bombu. Ako by ste to nazvali precenenie vlastných teórií alebo nezrelosť teoretika?

Viete, je veľmi jednoduché kritizovať výroky spätne. Studená vojna sa skončila dobre, ale mohlo to byť úplne inak. Vždy hovorím, že keď sa robia predpovede budúcnosti, je dobré pozrieť sa, ako vychádzali predchádzajúce prognózy... Poviem vám ďalší príbeh, ktorý napohľad s touto témou nesúvisí. Ale len napohľad. Mal som dobrého priateľa, obchodníka, pred niekoľkými rokmi zomrel. Netočil síce miliardy dolárov, ale desiatky až stovky miliónov áno. Raz sme sa rozprávali a hovorí mi: Počúvaj, Bob, jedna banka mi poslala list, v ktorom mi ponúka ročné výhľady a chce za to dvetisíc dolárov. Ty sa tváriš ako ekonóm, tak mi poraď, či to mám kúpiť. Ja mu na to, vieš čo, Marcel, pošli im šek na 150 dolárov a pýtaj si vlaňajšiu ročenku. Nápad sa mu páčil, tak to urobil. Šek sa mu vrátil a ročenku nedostal. Podobné je to, keď sa chceme pozrieť späť do histórie, ako von Neumann uvažoval v 50. rokoch minulého storočia.

Ale napokon sa presadili stratégie, ktoré sú skôr v súlade s vašou tézou, že ak chce niekto dosiahnuť mier, musí najskôr dôveryhodným spôsobom demonštrovať silu a odhodlanie zaútočiť, ochotu znášať obete na životoch a pripravenosť spôsobiť straty na životoch protistrane. Teda nie priamy úder.

Žil som počas studenej vojny a bola to veľmi, veľmi, veľmi komplikovaná doba. Zvlášť kubánska raketová kríza. Bol som pri tom. Ľudia si naozaj mysleli, že už je to tu. Že sa blíži koniec sveta. Prezidentovi Kennedymu sa nakoniec podarilo zapísať sa do histórie tak, ako chcel. Ale bolo to hektické. Keď sme s Tomom Schellingom preberali cenu za ekonómiu, ja som vystúpenie otvoril prednáškou na tému vojna a mier a on hneď po mne prišiel s prednáškou s názvom Úžasných šesťdesiat rokov. Čo bolo úžasné? Že počas šesťdesiatich rokov od zhodenia bômb na Hirošimu a Nagasaki neboli jadrové zbrane ani raz použité v hneve. Ani jediný raz. To je úžasné. Von Neumann si možno tiež myslel, že nakoniec sa to skončí dobre, ale niekedy je lepšie hrať na istotu. Takže nebudem tu teraz von Neumannovu víziu obhajovať alebo presadzovať, ale nemienim ho ani kritizovať.

Keď je reč o kredibilnej demonštrácii sily, zdá sa, že v rámci NATO len Spojené štáty a Veľká Británia ukazujú odhodlanie ísť do ozbrojených konfliktov. Povedali by ste, že pacifistickejšie národy Európy majú väčšiu šancu, že o mier prídu?

Stručná odpoveď na dlhú otázku: Áno. Myslím si, že Európa upadá do dekadencie, rovnako ako kedysi starý Rím. A preto čelí hrozbe, že rovnako ako Rím aj skončí.

Tvrdíte, že je chyba považovať vojnu za akt iracionality. Alebo všeobecnejšie, že je nesprávne považovať za iracionálne veci, ktoré sa nám nepáčia. Môžete vysvetliť, v čom spočíva najväčšie nebezpečenstvo takéhoto pohľadu?

V čom spočíva nebezpečenstvo? Dám vám krátky príklad. [Americký ekonóm] Kenneth Arrow napísal prácu o rasovej diskriminácii. A Kenneth Arrow je azda ten posledný človek na planéte, o ktorom by sa dalo povedať, že obhajuje rasovú diskrimináciu. Je presvedčený, že je to zlo a treba ho vykynožiť. A ja s ním, samozrejme, súhlasím. Lenže uvedomuje si, že tento jav nie je iracionálny. Uvedomuje si, že zvlášť pri najímaní nových zamestnancov v Spojených štátoch funguje niekde na pozadí rasová diskriminácia. Že keď dáte niekomu možnosť výberu z dvoch rovnako kvalifikovaných uchádzačov o prácu, pričom jeden je biely a druhý čierny, výber toho bieleho môže byť racionálny. A my chceme túto situáciu zmeniť. Nuž dobre, zmeňme ju, ale najskôr sa ju naučme chápať.

Foto - Miro Nôta