Finančná kríza sa ako povodeň prelieva z hypotekárneho trhu USA do celého sveta a vyvoláva emócie. Tie presiakli aj do jej prevládajúceho hodnotenia.

Etatisti tvrdia, že príčinou krízy je zlyhanie neviditeľnej ruky trhu a riešením väčšia regulácia trhu. Politici a centrálni bankári v tomto duchu zasahujú. Hodnotenie krízy optikou ekonómie však odhaľuje omyl tohto pohľadu.

Čo vidieť...

Vlády a centrálne banky totiž neriešia podstatu problémov krízy (jej príčiny), ale iba jej prejavy (následky). Pozornosť zameriavajú na to, čo vidieť: zdecimované finančné trhy, pričom za „jasný zdroj“ krízy považujú zlé hypotéky (keďže kríza prepukla na hypotekárnom trhu USA).

Vláda USA, americká centrálna banka (Fed) a ďalšie vlády a centrálne banky prijímajú bezprecedentné opatrenia. Príkladmi sú kroky americkej vlády, ktorá z peňazí daňovníkov v objeme vyše jedného bilióna amerických dolárov znárodňuje krachujúce inštitúcie a ide odkupovať nelikvidné cenné papiere kryté hypotékami.

Európske vlády sa tiež rozhodli znárodňovať krachujúce finančné inštitúcie a „zachraňovať“ finančný trh z peňazí daňovníkov. Vlády skúšajú podať trhom aj ďalšie „lieky“, napríklad zvyšovanie garancií vkladov v bankách, kapitálové injekcie finančným inštitúciám a záruky za medzibankové úvery. Centrálne banky sa zapájajú do „pomoci“ znížením úrokových sadzieb a ochotou priameho dodávania ďalších peňazí do obehu.

... a čo nevidno

Kroky vlád a centrálnych bánk predstavujú nesystémové zásahy do trhu. V duchu odkazu Frédérica Bastiata a skúmania aj toho, čo nevidieť, pripomeňme, že tieto opatrenia môžu priniesť krátkodobé pozitívne účinky, ale následne dlhodobé závažnejšie problémy. Opatrenia sú (prevažne) „predĺženou rukou“ systémových príčin krízy a prehlbujú podstatu problémov.

Systémovými a prvotnými príčinami krízy sú vládne regulácie a nadmerná monetárna expanzia centrálnych bánk, primárne vlády USA a Fedu. Obe inštitúcie znižovali riziko strát subjektov a značne deformovali trhové podmienky.

Základnou príčinou krízy je tak viditeľná ruka štátu, spôsobujúca vnútorne zabudovaný morálny hazard – systém, ktorý motivuje k výnosom a ziskom, ale „znárodňuje straty“. Aj v dôsledku ďalších príčin, vrátane subjektívnych zlyhaní manažérov a investorov a optimistických ratingov, sa to prejavilo v kríze na hypotekárnom trhu USA a následne na finančných trhoch vo svete.

Vládne zlyhania

Príkladom zlyhaní vládnych zásahov na regulovanom hypotekárnom trhu USA je činnosť Fannie Mae a Freddie Mac. Obe inštitúcie boli Kongresom USA zriadené a osobitne regulované, hoci donedávna boli ešte súkromné. Ich dôležitou náplňou je podporovať hypotéky pre nízkopríjmové domácnosti. Na základe politickej objednávky preto odkupovali od bánk a brokerov hypotéky aj nebonitných klientov.

To motivovalo banky poskytovať hypotekárne úvery komukoľvek bez ohľadu na jeho schopnosť splácania. Umelo sa tým nafúkol dopyt a cena na hypotekárnom trhu, pričom táto bublina nedávno praskla. Keďže obe agentúry navyše skombinovali a pospájali tieto hypotéky do takzvaných balíkov hypotekárnych cenných papierov, ktoré s implicitnou štátnou garanciou predali bankám a investorom na celom svete, tak sa kríza rýchlo preniesla z USA do zahraničia.

Hra Fedu

Podstatnou systémovou príčinou krízy je menová politika Fedu, osobitne jeho „hra“ s úrokovými sadzbami, teda deformovanie ceny na trhu peňazí. Fed niekoľko rokov najmä znižoval úroky, čím stimuloval úvery, nepodložené však vytvorenými zdrojmi v ekonomike. Umelo „lacné“ peniaze dávali skreslené informácie podnikateľom, výrazne nafukovali investičný dopyt, aj na hypotekárnom trhu, a znamenali očakávanú „pomoc“ finančným inštitúciám v horších časoch.

Expanzívnu menovú politiku Fed zvýrazňoval a zákonitú recesiu odďaľoval nakupovaním štátnych cenných papierov a tým púšťaním nekrytých a inflačných peňazí do obehu.

Poučiť sa

Dôsledky finančnej krízy a opatrení vlád a centrálnych bánk sa môžu prejavovať vo vyšších nákladoch ľudí (napríklad pre vyššiu infláciu) a v nižšej tvorbe zdrojov v reálnej ekonomike. Kľúčovým negatívnym dlhodobým dôsledkom krízy a opatrení centrálnych regulátorov je však umocnenie morálneho hazardu. Vyslal sa signál nezodpovednosti.

Každá väčšia firma môže v prípade krachu v budúcnosti žiadať vládu o pomoc s odvolaním sa na súčasné zachraňovanie finančných inštitúcií. Opäť sa podcenila skutočnosť, že bez uvedomovania si rizika a nesenia dôsledkov z neho plynúcich nemôžu ľudia konať dostatočne racionálne a zodpovedne.

Tak ako je cyklický vývoj v trhovej ekonomike prirodzený, tak i recesia s „odpadávaním suchých konárov“ má dôležitý očistný charakter. Súčasná finančná kríza však vo svojej hĺbke nie je dôsledkom pochybení neviditeľnej ruky trhu, ale zásahov viditeľnej ruky štátu: vládnych regulácií a menovej politiky centrálnych bánk.

Poučiť sa a vyhnúť sa podobne závažnej kríze preto vyžaduje „presvedčiť“ vlády a centrálne banky, aby nezasahovali (respektíve aspoň aby zasahovali čo najmenej) do tvorby cien, konkurencie a ostatných podmienok slobodných trhov peňazí, tovarov a služieb a iných trhov. Súčasná finančná kríza tiež otvára opodstatnenosť návratu ku komoditnému krytiu peňazí.

Článok je písaný pre mesačník Konzervatívne listy a v skrátenej verzii pre týždenník TREND.

Autor je ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Ilustračné foto - Profimedia.cz