Viete, nemám poňatia, za čo som to dostal. Moji priatelia mi hovoria, že sa v ekonómii nevyznám. A ja mám dobrých priateľov, to mi verte! – týmito vetami zareagoval čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Robert J. Aumann z Izraela na správu, že sa spolu s Američanom Thomasom C. Schellingom stal jej tohtoročným laureátom. Cenu Švédskej banky za prínos v ekonomických vedách, udeľovanú na počesť Alfreda Nobela, dostalo duo, ktoré nikdy spolu nepracovalo ani nepublikovalo, za svoj prínos v tzv. teórii hier. Tá sa už desaťročia snaží objasniť správanie jednotlivcov i skupín vo vzájomných vzťahoch, najmä ekonomických. Usiluje sa vysvetliť, ako na ich rozhodovanie vplýva situácia, v ktorej sa nachádzajú ostatní účastníci, respektíve protivníci. A prečo je niekedy problém realizovať obojstranne výhodné riešenia.

Veľa právd. Výber laureátov opäť potvrdil fakt, že cena za ekonómiu patrí medzi najkontroverznejšie. Tradičným príkladom, ktorým sa toto tvrdenie dokumentuje, je zoznam ocenených z „táborov“ keynesovcov a friedmanovcov, ktorých teórie si vzájomne odporujú. Niečo podobné, hoci v úplne inej oblasti, sa stalo aj tentoraz. Pred tromi rokmi získal Nobelovu cenu za ekonómiu Da­niel Kahneman, tiež Izraelčan. Ten však tvrdil, že ekonomika a jej vzťahy sú v zásade formované iba množstvom informácií, ktoré majú ľudia k dispozícii, a prístupom, akým ich spracúvajú. Inými slovami, podľa neho jednou zo zásadných hybných síl v ekonomických vzťahoch sú ľudské očakávania. Teóriu hospodárstva na makro- i mikroúrovni považoval za vysvetliteľnú iba v prípade, ak matematické pravidlá brali do úvahy aspoň základné psychologické pravidlá. Naproti tomu jeho krajan R. J. Aumann je presvedčený, že pravidlá ekonomického správania sú dokonale logické a vysvetliteľné matematickými pravidlami.

Podstatnou otázkou, ktorou sa ocenení R. J. Aumann a T. C. Schelling zaoberali, bolo, prečo niektoré skupiny jednotlivcov, organizácie či národy sú schopné spolupracovať a profitovať zo spoločného úspechu, zatiaľ čo iné nevedia skoncovať s konfliktmi, ktoré v konečnom dôsledku poškodzujú obe strany. „Teória hier je o tom, ako jedna strana reaguje, keď je nejakým spôsobom ovplyvňovaná druhou stranou. Napríklad keď sa chcete úspešne dostať cez zložitú križovatku, vôbec nejde o to, aký dobrý nápad by ste mali. Musíte brať totiž do úvahy aj to, ako sa budú správať ostatní vodiči. A oni zasa musia vedieť, ako sa budete správať vy, aby sa tak správali,“ zhrnul telefonicky pre agentúru Bloomberg podstatu teórie hier T. C. Schelling. Iným príkladom je šachová hra. V nej ide o to, že vyhráva ten, kto dokáže myslieť viac ťahov vopred a pracovať s väčším počtom možností.

Hry a kolotoče. Samostatnou súčasťou teórie hier sú tzv. opakované hry, ktoré boli hlavným dôvodom ocenenia R. J. Aumanna. Dôvody a matematické vzťahy opakovaných činností dokazoval na príkladoch, ktorými boli obchodné spolky, skupiny organizovaného zločinu či vzťahy založené na medzinárodných obchodných dohodách.

Ide o situácie, v ktorých sa vzťahy medzi účastníkmi hry vyskytujú pravidelne a v rovnakej podobe. Teória v tomto prípade pomáha napríklad vysvetliť, prečo má často zmysel vzdať sa časti okamžitého zisku v mene udržania reputácie. Tá je totiž súčasťou informácií ostatných zainteresovaných strán pri budúcich interakciách. Zároveň však vysvetľuje aj správanie pri takzvaných neopakovateľných hrách, akými je napríklad privatizácia štátneho majetku.

Podobne uvažoval aj T. C. Schelling vo svojej štúdii Stratégia konfliktu. V nej zo svojho pohľadu rozpísal teóriu hier ako interaktívne rozhodovanie. Opakované hry na konkrétnych príkladoch, ktoré uvádza, určujú, za akých okolností je pre konkurenčné strany výhodnejšie spolupracovať ako súperiť.

Jedným z praktických východísk pre teórie T. C. Schellinga bolo jeho pôsobenie v Európe v období zavádzania Marshallovho plánu po druhej svetovej vojne. „Ocitol som sa uprostred celého toho vyjednávacieho kolotoča a všimol som si, že najdôležitejšia vec, o ktorú pri hospodárskej spolupráci všetkým išlo, bolo, kto bude mať akú silnú pozíciu v oblasti zbrojenia a armády. Bolo to celé iba o zvažovaní vzájomných pozícií,“ vysvetľuje T. C. Schelling, šiesty po sebe nasledujúci Američan, ktorému bola Nobelova cena za ekonómiu udelená.

Tajomstvo Talmudu. Obaja vedci zaviedli do ekonomických i diplomatických učebníc stratégiu nazvanú „pálenie vlastných mostov,“ ktorú si osvojili americkí vyjednávači na Blízkom východe. Podľa nej môže byť za určitých okolností pre jednu zo strán výhodnejšie obmedzovať svoje možnosti či zámerne zhoršovať svoju pozíciu. Menej možností totiž robí jej pozíciu pre súpera čitateľnejšou, a teda dôveryhodnejšou. Keď sa obmedzuje počet jeho možností, urýchľuje sa tak celý proces riešenia krízových situácií. Z teórie hier, ktorej sa dnes vo svete venuje veľký počet matematikov, sa postupne stala samostatná matematická disciplína, ktorá je v zásade vedou kombinatorických riešení s veľkým počtom výnimiek.

„Spravili sme z Izraela svetovú veľmoc v teórii hier,“ povedal R. J. Aumann po získaní ceny. Jedna z jeho najslávnejších prác z oblasti teórie hier je venovaná niekoľko tisícročnej hádanke opísanej v babylonskom Talmude. Na prvý pohľad nekoncepčné návrhy delenia majetku medzi veriteľov po zomretom dlžníkovi, ktorého dedičstvo sa nevyrovná miere jeho zadlženia, je podľa R. J. Aumanna ukážkovým príkladom prístupu zvažovania pozícií ďalších zainteresovaných hráčov v ekonomických vzťahoch.

Ako riešil Talmud prípad zosnulého dlžníka, po ktorom ostalo majetku oveľa menej ako dlhov, pričom dlh bol medzi veriteľmi rozdelený nerovnomerne? Súčasná tradícia by postupovala jednoducho – pomerným rozdelením majetku. Ibaže Talmud považoval za nevyhnutné, aby sa všetci traja veritelia dohodli, nemali na to totiž predpis. Tvrdí, že čím je majetok menší, tým väčšia je šanca, že sa dohodnú dať každému rovnako. A čím je majetok dlžníka väčší, tým je pravdepodobnejšie, že malí veritelia ustúpia a dovolia rozmýšľať o pomernom uspokojení.