Neprešli ani dve desaťročia od pádu železnej opony a medzi Západom a Ruskom sa znovu roziskrilo.

Ruský prezident Dmitrij Medvedev dokonca vytiahol polozabudnutý výraz studená vojna, ktorej sa jeho krajina, ako uviedol 26. augusta, nebojí.

Zdá sa, že vyostrenie napätia medzi Západom a Ruskom spôsobila minulý mesiac razantná odpoveď Moskvy na vojenskú ofenzívu Gruzínska proti odštiepeneckému Južnému Osetsku. Spád udalostí naberá odvtedy znepokojujúce tempo v médiách i na diplomatickom parkete.

Do polohy kolektívneho žalobcu sa k Spojeným štátom pridala Európska únia. K balkánskemu sudu pušného prachu tak pribudol na starom svetadiele druhý – kaukazský.

NEPREHLIADNITE:

• Medvedevovo pätoro

Sny a skutočnosť

Rana, ktorú uštedrila ruská armáda útočiacim gruzínskym ozbrojeným silám, má geopolitické rozmery a následky. Keby sa gruzínska blesková ofenzíva, zameraná na obsadenie Južného Osetska, minulý mesiac vydarila, svet by to zrejme zobral bez väčších námietok na vedomie.

Vláda v Tbilisi by okamžite poskytla Juhoosečanom veľkorysú mieru autonómnych práv a výsledok by mienkotvorné médiá pochválili ako triumf mladej gruzínskej demokracie. Na nepoddajné Abcházsko by sa potom vyvíjal enormný tlak spojený s veľkorysými sľubmi, aby sa aj ono dobrovoľne vrátilo pod gruzínsku zvrchovanosť.

Dirigentskú paličku by pred kamerami držal prezident Michail Saakašvili a Rusko by len ťažko presviedčalo svet, že je iba bábkou, ktorou pohybujú Spojené štáty v rámci akéhosi plánu ovládnutia kaukazského energetického koridoru.

Zbabraná vojna skomplikovala M. Saakašvilimu život a donútila Washington bleskovo zvažovať, či ho pustí dole vodou alebo sa ho zastane, i keď za cenu eskalácie konfliktu s Ruskou federáciou. O takejto alternatíve sa nahlas zmienil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov po tom, čo zlyhala zákulisná diplomatická komunikácia medzi Moskvou a Washingtonom.

Výsledok je známy. Biely dom nebol ochotný obetovať svojho pešiaka vo veľkej šachovej partii o zdroje a vplyv. Partia, ktorú Spojené štáty hrajú, sa tak o niečo viac sprehľadnila, i keď nie je úplne jasné, či im Európska únia slúži ako aktívny pomocník alebo sporadický kibic.

Európa ako slabší partner

Z hľadiska globálnej ekonomiky sa kaukazský konflikt javí viac ako riskantný poker viacerých hráčov než ako klasický americko-ruský šachový duel. V tomto pokri sa hrá o stredoázijské energetické zdroje a postáv za stolom je niekoľko. Majú rozdielne sily, schopnosti, skúsenosti, motiváciu a používajú odlišnú taktiku.

K dvom najprofilovanejším – USA a Rusku – sa otvorene pridáva tretí – Európska únia. Teší sa uznaniu, že je hospodársky obor, ale taký, ktorý je prostredníctvom NATO vojensky naviazaný na USA.

To naštrbuje plnohodnotnosť jeho postavenia. Navyše je kolektívnym subjektom s dvadsiatimi siedmimi členmi s právom veta, čo z neho robí nesúrodé a polochromé zoskupenie.

Názorová rozdielnosť a odvaha brániť si ju je vnútri EÚ vyššia ako v NATO. I v Severoatlantickej aliancii platí princíp veta, ale superveľmocenská prevaha USA je nedostihnuteľná a drví odvahu partnerov vetovať Američanov.

V aliancii sa preto ustálila prax, že Washington oznámi partnerom nejakú zamýšľanú operáciu a ponechá na nich, či a do akej miery sa k nemu pridajú. Súčasné operácie NATO prebiehajú prevažne mimo Európy a chýba im podpora voličských väčšín v členských štátoch.

Bremeno skúseností

Gruzínsko však k Európe patrí a vehementne sa hlási o členstvo v NATO i EÚ. Na vlastnú škodu je štátom s nezakorenenou demokraciou a paralyzujúcimi vnútornými konfliktmi.

Projekt položenia ropovodu vedúceho cez Gruzínsko a obchádzajúceho Rusko rozvinul americký prezident Bill Clinton. Budovanie ropovodu Baku – Tibilisi – Ceyhan si vyžadovalo postarať sa o získanie vplyvu na bezpečnosť gruzínskeho energetického koridoru.

V prezidentovi M. Saakašvilim našiel Biely dom čítankovo ústretového spojenca. Postgraduálne študoval v USA, má americkú manželku a v sporoch s Ruskom si dodáva odvahu ostentatívnou proamerickosťou.

Na európskej politickej scéne sa gruzínsky konflikt neposudzuje dostatočne v siločiarach svetovej ekonomiky. Európanom, najmä novým členom EÚ, sa ťažko odpútava od reminiscencií na rozdelenie sveta počas studenej vojny.

Gruzínsky konflikt evokuje dávne obranné inštinkty pred expanzionizmom kremeľských vládcov. V takejto prizme nemôžu byť Rusi iní ako „tí zlí“ a Američania iní ako „tí dobrí“.

Pohľad z juhu a východu Ázie

Čierno-bielym videním nie sú natoľko zaťažení mimoeurópski účastníci globalizačných procesov. Môžu preto objektívnejšie sledovať veľmocenské postupy Ruska a USA a uplatňovať podľa toho vlastné záujmy.

V kontexte gruzínskeho konfliktu sa predmet snáh všetkých zameriava na potenciálny prínos stredoázijských nálezísk ropy a zemného plynu. Gruzínsko je významné pri smerovaní ich prepravy na Západ, ale nie na Východ.

V južnej a vo východnej Ázii dobre chápu záujem USA o rozširovanie politického a vojenského vplyvu z Blízkeho východu cez Čiernomorie a Kaukaz do Strednej Ázie. Vedia, že ešte lákavejšia by pre Američanov bola južno-severná os z Blízkeho východu cez Irán do Strednej Ázie, ale tá je zatiaľ nepriechodná.

Číne, Indii, Japonsku a „ázijským tigrom“ neunikajú ani výhody plynúce pre USA a Západ z kontroly Afganistanu a Pakistanu. Obaja títo juhoázijskí susedia ležia na trase medzi Čínou, Indiou a Blízkym východom, prípadne Strednou Áziou. USA a NATO tam mierotvorne rinčia zbraňami, čo vyvoláva averziu s bumerangovým účinkom.

Miesto pre každého

Ani producentské stredoázijské štáty neskáču od radosti nad expanziou vplyvu USA a Západu. V ich predstavách je ideálnym modelom geopolitická rovnováha medzi veľmocami a čo najširší a najproporcionálnejší zoznam odberateľov.

Postsovietske Rusko so 147 miliónmi obyvateľov pre nich nepredstavuje strašiaka. Skôr naopak, je výhľadovo prínosným, oporným bodom multipolárneho sveta.

Nedráždi ich, ako Moskva upozorňuje na následky rozširovania EÚ a NATO na Východ. Rusko im nepripadá paranoické a pokojne s ním operujú v Šanghajskej organizácii spolupráce či – v prípade Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu – v Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti.

To neznamená, že prechovávajú odpor k Spojeným štátom. Vadí im len konfrontačná zahraničná politika bushovskej Ameriky a s napätím sledujú, či ju novembrové prezidentské voľby zmenia. Prítomnosť USA, ale ako umierneného globálneho hráča, považujú ázijské štáty za dlhodobo želateľné v záujme zdravej a diverzifikovanej regionálnej i globálnej ekonomiky.

Autor je spolupracovník TRENDU.

Ilustračné foto - Profimedia.cz

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.