Napriek všetkým zvratom, ktoré postihli postsovietsky priestor, Moskva ani raz nezastavila export plynu, ani ho nevyužila na presadzovanie svojich politických alebo ekonomických záujmov.

Toto konštatovanie platilo do začiatku tohto roka. Pre spor s Bieloruskom Gazprom vo februári na jeden deň demonštratívne zastavil tranzit svojho plynu cez túto krajinu do Holandska, Nemecka, Poľska a Litvy. Strategickým cieľom ruskej spoločnosti pritom pôvodne bolo urobiť z Bieloruska svoj hlavný tranzitný koridor do Európy na úkor Ukrajiny.

Bieloruský variant

Ruský štátny plynárenský koncern Gazprom začal hovoriť o výstavbe nového tranzitného plynovodu Jamal-Európa do Nemecka cez Bielorusko a Poľsko hneď po rozpade v prvej polovici 90. rokov. Jeho potrebu odôvodňoval hlavne očakávaným veľkým nárastom odbytu ruského plynu v západnej Európe a pripravovaným sprístupnením nových gigantických ložísk na polostrove Jamal.

Druhým, ešte dôležitejším zámerom bola diverzifikácia prepravných trás. Dovtedy totiž všetok export ruského plynu k najväčším odberateľom v Nemecku, Taliansku a vo Francúzsku smeroval cez Ukrajinu a Slovensko.

Vznikom samostatného Bieloruska a Ukrajiny Rusko stratilo priame spojenie s európskym hospodárskym, politickým a kultúrnym priestorom. Pre Gazprom sa preprava plynu cez Ukrajinu stala medzinárodným tranzitom.

To vyvolalo nielen technické problémy, ale predovšetkým vytvorilo hrozbu rastu nákladov na prepravu v dôsledku zvyšovania tranzitných taríf zo strany Ukrajincov.

Plynárenským rokovaniam nepomohlo ani to, že politické vzťahy medzi Moskvou a Kyjevom sa vyvíjali po nadobudnutí samostatnosti oboch krajín veľmi zložito a komplikovane.

Príjmy z tranzitu ruského zemného plynu a ropy sa stali významným zdrojom ukrajinského štátneho rozpočtu. Sami ukrajinskí spotrebitelia však nedokázali za tieto suroviny platiť.

Gazprom navyše za podpory ruskej vlády a Kremľa bránil snahám Kyjeva zvyšovať tranzitné poplatky, no na druhej strane zvyšoval ceny plynu pre ukrajinských spotrebiteľov. Tie síce nedosahujú ani v súčasnosti úroveň, za ktorú sa ruský plyn predáva v strednej či západnej Európe, no približne dvaapolkrát prevyšujú cenovú hladinu v Rusku.

Plán výstavby nového tranzitného plynovodu Jamal–Európa tak mal eliminovať závislosť Gazpromu od jedinej exportnej trasy cez Ukrajinu. Tým by sa súčasne rozšírili vyjednávacie možnosti ruskej spoločnosti k ukrajinským partnerom.

Bieloruský režim prezidenta Alexandra Lukašenka sa k Rusku a ruským spoločnostiam správal oveľa ústretovejšie ako Ukrajinci. Bieloruský prezident bol pre svoju autoritársku politiku, potláčanie demokratických princípov a odmietnutie ekonomickej reformy izolovaný od ostatnej Európy. Jeho deklarovanou strategickou prioritou bolo obnovenie štátneho zväzku s Ruskom, čo vytváralo aj vhodné podmienky na pôsobenie Gazpromu.

Obídenie Ukrajiny

Pôvodne sa mali stavať dve potrubné línie plynovodu Jamal-Európa s celkovou kapacitou okolo 60 miliárd kubických metrov ročne. Predstavovalo by to približne dve tretiny pôvodného množstva plynu, ktoré sa do strednej a západnej Európy prepravovalo cez Ukrajinu a následne Slovensko.

Počas výstavby plynovodu sa však situácia na západoeurópskych trhoch nevyvíjala tak, ako Gazprom pôvodne predpokladal. Jeho prienik do Nemecka prostredníctvom spoločného podniku s tamojšou plynárenskou spoločnosťou Winterhall nedokázal výraznejšie eliminovať dominantné postavenie Ruhrgasu ako najväčšieho veľkodistribútora plynu v Nemecku.

Konkurenčný boj s Ruhrgasom naopak viedol k tomu, že nemecký koncern začal preferovať nórsky plyn. Pomocou neho a kapitálovým vstupom do bývalej východonemeckej spoločnosti VNG sa Ruhrgasu dokonca podarilo obmedziť trhové pozície ruského plynu aj v nových spolkových krajinách. Očakávaný nárast spotreby plynu v Nemecku tak po roku 2000 nepokrýva ruský plyn, ale dodávky z Nórska.

V dôsledku toho odpadla potreba výstavby druhej línie plynovodu Jamal-Európa, problematickou sa dokonca stala aj vyťaženosť prvej línie. Cez ňu nakoniec presmeroval ruský koncern podstatnú časť svojho exportu pre spoločnosti Wintershall a VNG, ktorý pôvodne smeroval cez Ukrajinu, Slovensko a Česko.

Prvú líniu plynovodu Jamal-Európa spustili do prevádzky v obmedzenej kapacite zhruba 20 mld. m3 na konci 90. rokov. V tom istom čase sa začali stupňovať spory medzi Gazpromom a Ukrajinou.

Ruský koncern obvinil Ukrajincov, že z plynu tranzitovaného cez jeho územie odoberajú väčšie množstvo pre svoju potrebu, ako majú zmluvne povolené. Ročne malo ísť o zhruba deasť miliárd kubických metrov plynu.

Gazprom preto svojim kľúčovým západoeurópskym partnerom navrhol, aby finančne podporili výstavbu plynovodného prepojenia medzi prvou líniou plynovodu Jamal-Európa a slovenským tranzitným koridorom, čím by sa cez Bielorusko a východné Poľsko obišla Ukrajina.

„Jamal-Európa robí z Poľska a Bieloruska tranzitné krajiny, čím vytvára riziká pre Česko a Slovensko. Nás to znepokojuje, pretože obe tieto krajiny získali povesť dôveryhodného prepravcu.

Ich ďalšie postavenie závisí v mnohom od nich samých. Navrhli sme Poľsku aj Slovensku spoluprácu pri výstavbe medzisystémového prepojenia od plynovodu Jamal-Európa z Poľska do dopravného systému Slovenska.

Vážnou alternatívou tomuto projektu, ktorú teraz zvažujeme, je Baltský plynovod cez more do severného Nemecka. Nevytvára problémy vo vzťahoch s tranzitnými štátmi.

Avšak jeho dĺžka môže dosiahnuť jeden a pol tisíca kilometrov, čo si vyžiada nemalé investície, predovšetkým zo strany nákupcov plynu. Ale naším princípom je nevzdávať sa alternatív,“ opisoval stratégiu Gazpromu pred štyrmi rokmi člen jeho predstavenstva pre medzinárodné projekty Jurij Komarov.

Podľa neho cieľom Gazpromu je znížiť tranzit plynu jedným koridorom na 30 až 40 percent celkových dodávok do Európy. Spresnil, že to by znamenalo do roku 2008 znížiť tranzit cez Ukrajinu o dve tretiny.

To by sa však určite negatívne odrazilo aj na objeme tranzitu cez Slovensko. Ostatne už sprevádzkovanie prvej línie plynovodu Jamal-Európa pocítil Slovenský plynárenský priemysel (SPP) znížením prepravy ruského plynu.

Slovenská vláda aj SPP preto vtedy v roku 2000 zámer postaviť plynovodné prepojenie Jamal-Európa so slovenským systémom, obchádzajúce územie Ukrajiny, ihneď podporili. Na jeseň 2001 však prišlo k normalizácii plynárenských vzťahov medzi Ruskom a Ukrajinou. Sporné otázky okolo dodávok a tranzitu plynu boli vyriešené.

Po tomto zvrate Gazprom projekt výstavby plynovodného obchvatu Ukrajiny uložil do zásuvky.

Zatvorenie kohútikov

Vyostrenie konfliktu medzi Ruskom a Bieloruskom začiatkom tohto roku mnohých prekvapilo. Jeho scenár sa pritom v mnohom podobal udalostiam aj súvislostiam spred štyroch rokov na Ukrajine.

Gazprom vzniesol požiadavku, aby Bielorusi od začiatku tohto roka začali nakupovať ruský plyn po 50 USD za tisíc kubických metrov, čo bolo zhruba o 20 USD viac ako pôvodná cena. Tá približne zodpovedala cenovej hladine na samom ruskom trhu.

Keďže deklarovanou snahou politických elít oboch krajín je opätovné zjednotenie, bieloruský prezident A. Lukašenko, ktorý kontroluje tamojšiu plynárenskú spoločnosť Beltransgaz, túto ponuku rezolútne odmietol. Navyše Bielorusi už aj pri pôvodnej cene mali veľké problémy s platobnou schopnosťou a zvýšenú cenu by bieloruská ekonomika určite neuniesla.

Gazprom tvrdil, že pri pôvodnej cene je jeho predaj stratový. Plyn od Gazpromu vlastne pomáhal dotovať chod celého Bieloruska, podobne ako v samom Rusku.

Gazprom navyše vzniesol podobne ako k Ukrajine požiadavku svojho majetkového vstupu do bieloruského plynárenstva, čím by získal kontrolu nad tranzitom. Preto chcel sprivatizovať rozhodujúci podiel v spoločnosti Beltransgaz. Tým by sa mu podarilo zachovať tranzitné poplatky na úrovni vnútroruských taríf.

Keďže neprišlo k dohode, Gazprom od začiatku roka zastavil dodávky plynu na bieloruský trh. Umožnil však dvom nezávislým spoločnostiam Itera a Transnafta, aby dodali plyn namiesto neho. V prvej polovici februára však boli zastavené aj tieto kontrakty.

Napokon 18. februára boli historicky prvý raz prerušené dodávky ruského plynu do Európy. Gazprom svoj krok odôvodnil tým, že bieloruská strana začala neoprávnene odoberať plyn tranzitovaný cez jej územie pre európskych zákazníkov.

Reakcie a dôsledky

Cez Bielorusko Gazprom v minulom roku prepravil vyše 21 miliárd kubických metrov plynu do Nemecka, Poľska a Holandska. Ďalších takmer 10 mld. m3 smerovalo do Litvy a ruskej enklávy Kaliningrad.

Práve pobaltská krajina a spomínaný ruský región okamžite pocítili zastavenie prepravy cez Bielorusko. Litovská plynárenská spoločnosť Lietuvos Dujos musela okamžite obmedziť dodávky plynu svojim najväčším odberateľom.

Podobná situácia vznikla aj v Kaliningrade. Napriek doplňujúcim dodávkam cez Lotyšsko bolo zrejmé, že v prípade dlhodobej blokády bieloruského tranzitu by sa Litva a Kaliningrad dostali do vážnych problémov.

Na zastavenie dodávok reagovali aj Poliaci. Tamojšia plynárenská a ropná spoločnosť PGNiG okamžite podpísala s nórskou spoločnosťou Statoil memorandum o zvýšení dodávok nórskeho plynu z terajších 0,5 mld. na maximálne dve miliardy kubíkov po roku 2006.

Poliaci nevylúčili, že proti Gazpromu vznesú aj finančné požiadavky v dôsledku strát spôsobených výpadkom dodávok plynu. Nemecké spoločnosti Wingas, ktorá je spoločnou firmou Winreshallu a Gazpromu, a VNG oznámili, že jedňodňové zastavenie dodávok plynu z Ruska nepocítili.

„Naši zahraniční partneri boli znepokojení vzniknutou situáciou. No zatiaľ sme nedostali žiadne sťažnosti a spoliehame sa na ich pochopenie,“ vyhlásil hneď po obnovení tranzitu cez Bielorusko 19. februára hovorca Gazpromu Sergej Kuprianov.

Výpadok prepravy cez Bielorusko Gazprom čiastočne kompenzoval zvýšením tranzitu cez Ukrajinu a Slovensko. Potvrdila to hovorkyňa spoločnosti Gazexportu Oľga Afanasievová.

Ruský koncern musel urýchlene obnoviť tranzit cez Bielorusko práve pre znepokojenie a možné problémy európskych odberateľov. Dohodu s Bieloruskom však nedosiahol.

To len predĺžilo odber plynu cez spoločnosť Transnafta. Minsk deklaroval, že ak by sa mala cena ruského plynu zvýšiť na 50 USD za tisíc kubíkov, ktoré žiadal Gazprom, bude nástojiť na tom, aby sa zvýšil tranzitný poplatok z terajších 0,55 USD na 1,02 USD za prepravených tisíc kubických metrov plynu.

Navyše, bieloruská strana prišla s tým, aby za poskytnuté tranzitné služby začal Gazprom platiť DPH, keďže podľa rusko-bieloruských dohôd tvorí územie oboch krajín jeden hospodársky a colný priestor. V takom prípade by cenový nárast plynu bol plne eliminovaný zvýšenými poplatkami za tranzit a výnosmi z DPH.

Ukrajinské konzorcium

Bieloruský konflikt, podobne ako štyri roky pred tým spor s Ukrajinou, sa opäť Gazprom pokúša využiť na získanie podpory svojich západných odberateľov, hlavne z Nemecka, na urýchlenie výstavby plynovodu cez Baltské more. Náklady na jeho realizáciu sa pohybujú na úrovni päť miliárd dolárov a niesli by ich hlavne západoeurópski partneri ruského koncernu.

Pre Slovensko by realizácia tohto projektu nebola výhodná, pokiaľ by sa ním neprepravovali zvýšené objemy ruského plynu do západnej Európy. V takom prípade by prišlo len k presmerovaniu časti ruského plynu prúdiaceho teraz do Nemecka a ďalších krajín cez Ukrajinu a Slovensko smerom na Baltský plynovod, čím by sa zmenšil tranzit cez územie Slovenska.

Táto možnosť je však vzhľadom na akcionársky vstup Ruhrgasu a Gaz de France a perspektívne aj Gazpromu do SPP predsa len eliminovaná. S podmienkou, že sa znova nevyostria spory medzi Ruskom a Ukrajinou.

Na Ukrajine totiž stále nie je definitívne ujasnená otázka konzorcia spravujúceho ukrajinskú plynovodnú sieť. Aj keď spoločná firma Gazpromu a Naftohazu Ukrajina už existuje vyše roka, obe strany sa nedokázali dohodnúť hlavne na majetkovej forme spolupráce.

Zatiaľ čo Gazprom by sa chcel stať minimálne polovičným spoluvlastníkom ukrajinských plynovodov, Ukrajinci sú ochotní rokovať maximálne o možnosti dlhodobého prenájmu a akejsi koncesie na ich spravovanie. Okrem toho stále nie je jasné, akou formou by sa do celého projektu mali zapojiť nemecké a ďalšie západoeurópske plynárenské spoločnosti, ktoré nakupujú ruský plyn tranzitovaný cez Ukrajinu.

Tieto spory zatiaľ zmrazili aj úvahy o výstavbe nového plynovodného potrubia z Ruska do ukrajinského Užhorodu. Jeho výstavba súvisí s dlhodobým kontraktom medzi Turkménskom a Gazpromom.

Rusi chcú plynom z tejto stredoázijskej republiky pokryť svoje domácu spotrebu a ušetrený plyn z domácich ložísk by využili na zvýšenie exportu do Európy. Ak by prišlo k výstavbe nového plynovodu cez Ukrajinu, určite by to znamenalo aj zvýšenie tranzitu cez Slovensko.

Foto – AFP, Gazprom