Keď sa na prelome februára a marca americký prezident George Bush vyberal do južnej Ázie, tŕpla India od netrpezlivosti, či sa jej najvyšším predstaviteľom podarí doviesť mnohomesačné rokovania s USA do vytúženého konca. Tým bolo uzavretie dohody o spolupráci s USA v oblasti jadrovej energetiky.

India tak vstupuje zadným dvierkami do exkluzívneho klubu jadrových veľmocí bez toho, aby podpísala Dohodu o nešírení jadrových zbraní a technológie. To prináša zmeny do mocenského usporiadania na indickom subkontinente, v Ázii i vo svete a ktovie, či jednoznačne k lepšiemu.

Dohoda pred Kongres. Dohodu, ktorú G. Bush parafoval v Dillí, bude musieť ratifikovať americký Kongres. Ten síce býval dosiaľ voči prezidentovi ústretový, ale za povoľnú kolaboráciu s prezidentom, ktorého preferencie klesli podľa prieskumov CBS News
z 28. februára na mrazivých 34 percent, si poslanci u voličov veľa uznania nezískajú. Naopak mnohí sa budú potrebovať profilovať ako nezávislé osobnosti a rozpravy o jadrovej Indii na to poskytnú skvelú príležitosť. V indickom parlamente bude mať ratifikácia oveľa ľahšiu cestu k odobreniu, pretože Indovia ňou málo strácajú a veľa získavajú.

India začala s jadrovými pokusmi pred vyše tridsiatimi rokmi, keď stála ako politicky neangažovaná krajina mimo sféry vplyvu USA. Jej prvý jadrový reaktor v roku 1956 pochádzal z Kanady, ale neskôr stála v otázkach jadrovej energie oveľa bližšie k Sovietskemu zväzu. V roku 1971 s ním uzavrela zmluvu o vojenskej spolupráci a o tri roky neskôr úspešne odpálila prvú jadrovú nálož. V tajných vojenských pokusoch pokračovala ďalej, a pretože nepodpísala Dohodu o nešírení jadrových zbraní (NPT), nevzťahovali sa na ňu ani podmienky jej plnenia. Inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) tak nemali prístup do indických laboratórií a výrobných zariadení.

Vládne garnitúry v Dillí odôvodňovali svoje tajnostkárstvo napätými vzťahmi so susedným Pakistanom a Čínou, s ktorými India zviedla zopár krátkych vojenských zrážok. Všetky tri štáty pokračovali vo vyvíjaní jadrových hlavíc, ale najostrejšia rivalita panovala medzi bývalými súčasťami Britskej Indie: prevažne hinduistickou Indiou a prevažne moslimským Pakistanom.

Tajný vývoj. Pakistan sa odtrhol od Indie v roku 1947 ako Východný a Západný Pakistan. V roku 1971 sa obe geograficky oddelené časti krajiny rozdelili a z východnej časti sa stal Bangladéš. Okyptený Pakistan sa ocitol v psychologicky slabšom postavení k sedemkrát ľudnatejšej Indii a snažil sa zabezpečiť svoje prežitie vývojom vlastnej atómovej zbrane. V niečom mu pomáhala Čína, pre ktorú bol potenciálnym spojencom pre prípad konfliktu s Indiou. Pakistan tiež dlhé roky tajil vývojové práce, napriek tomu vždy, keď sa v moslimskom svete snívalo o prvej moslimskej atómovej bombe, najčastejšie sa hovorilo o Pakistane.

Pakistan si otestoval prvú jadrovú bombu v roku 1998. Vyvolalo to neistotu, či sa odtiaľ bude potrebná technológia a know-how šíriť do iných moslimských krajín. Málo zmapovaný zostáva podiel severokórejských a bývalých sovietskych vedcov a konštruktérov.

Spojené štáty vtedy už uskutočňovali tajné i otvorené preventívne vojenské údery na teroristické skupiny islamistického razenia v rôznych kútoch sveta a predstava, že atómový džin, ktorého vypustil Pakistan z fľaše, sa prenesie do iných moslimských štátov, ich donútila prijať viaceré opatrenia. Jedným bol aj zákaz vývozu vyspelých technológií s možným dvojakým využitím do Indie a Pakistanu v roku 1998.

Riziko ilegálnych transferov pretrvávalo a Spojené štáty si vydýchli, keď v roku 1999 prišiel po prevrate k moci generál Parvíz Mušarráf. Ukázalo sa, že Washington v ňom našiel spojenca. Kontrola nad neveľkým jadrovým arzenálom Pakistanu sa tak dostala do spoľahlivých rúk tohto muža, ktorý sa prezentoval ako osvietený a proamerický vládca.

Generál Mušarráf. Tento dnes 62-ročný profesionálny vojak sa narodil v Dillí vo vtedy ešte nerozdelenej Britskej Indii. Obaja jeho rodičia mali vysokoškolské vzdelanie a po rozdelení krajiny sa v roku 1947 presťahovali z Dillí do Karáči. Otec bol diplomat a s rodinou žil niekoľko rokov v Ankare, kde sa mladý chlapec naučil po turecky. Absolvoval vojenskú akadémiu vrátane nadstavby vo Veľkej Británii. Generál a neskôr prezident P. Mušarráf má distingvované vystupovanie a často poskytuje dlhé a do hĺbky siahajúce rozhovory britským a americkým médiám.

Keby bola jeho rodina zostala v Dillí, patrila by medzi príslušníkov moslimskej menšiny vo väčšinovej hinduistickej spoločnosti. Prezident G. Bush pochválil počas návštevy v Indii jej demokratický politický systém umožňujúci spolužitie desiatok národov a národností. Indickí moslimovia tvoria síce iba 13,4 percenta celkovej populácie tejto druhej najľudnatejšej krajiny sveta, ale celkove je ich toľko, že keby vytvorili vlastný moslimský štát, bol by po Indonézii a Pakistane tretím najľudnatejším. O výleve názorov indických moslimov sa mohla presvedčiť aj delegácia amerického prezidenta, ktorú čakali masové demonštrácie proti G. Bushovi a jeho vedeniu vojny v Iraku i proti karikatúram proroka Mohameda v európskej tlači. Protibushovské a protiamerické demonštrácie zorganizovali aj indickí komunisti.

G

Bush v Afganistane. Prezident G. Bush začal svoju niekoľkodňovú cestu po južnej Ázii neavizovanou zastávkou v Afganistane. Za necelých päť hodín sa zúčastnil na slávnostnom otvorení komplexu budov amerického veľvyslanectva, povzbudil amerických vojakov na základni Bagram, porozprával sa s prezidentom Hamídom Karzajom, predniesol prejav a pochválil obyvateľstvo.

Američania rozmiestnili v tejto hornatej krajine takmer dvadsaťtisíc vojakov, ktorí sa pokúšajú vypudiť zvyšky oddielov Talibanu. V Afganistane sú americké útvary od konca roka 2001 a zatiaľ sa im to nedarí. Podľa viacerých pozorovateľov sa za ostatný rok aktivita oddielov Talibanu dokonca zvýšila.

Ani za takýchto podmienok si G. Bush neodpustil svoj typický prejav o demokratizácii života v Afganistane. Pochvaľoval si správy o formovaní novej afganskej podnikateľskej triedy a vyslovil nádej, že demokracia v Afganistane zapustí korene a bude môcť inšpirovať ďalších ľudí, aby sa tiež usilovali o slobodu. O tom, že jednoduchí Afganci túžia po zbavení sa jarma a tyranie, niet pochýb. Otázkou však je, či túžia po sekularizovanej slobode severoamerickej a európskej proveniencie.

Afganistan je hospodársky závislý od zahraničnej finančnej pomoci, bez ktorej by sa tam život rozpadol a vrátil do tradičných kmeňových a náboženských podôb. Azda jediné hospodárske odvetvie, ktoré v Afganistane prosperuje, je pestovanie, zber, spracovanie a ilegálny vývoz ópia, ale na to prezident H. Karzaj nemôže byť hrdý.

Dobrá žiačka, zlý žiak. Vrcholným bodom päťdňového juhoázijského turné prezidenta G. Busha bol spomínaný podpis dohody o spolupráci v oblasti jadrovej energetiky s Indiou. Hneď sa vynorili nástojčivé otázky. Prečo nepodpísal rovnakú alebo podobnú dohodu s Pakistanom? Ako to, že dopustil rozdielny prístup Washingtonu k dvom susedným štátom? Nerovnaký meter uplatnil aj v posudzovaní úlohy jadrového programu „vzornej žiačky“ Indie a „zlého školáka“ Pakistanu. Neuvedomil si, aký mocný dôvod poskytuje Teheránu, aby vzdoroval požiadavkám, ktoré Washington v rovnakej miere nestanovuje Iránu?

Na dohode o spolupráci v oblasti jadrovej energie sa indickí predstavitelia dohodli s prezidentom G. Bushom vlani počas júlovej návštevy indického premiéra Manmohana Singha v USA. Práve vtedy sa v americko-indických vzťahoch podarilo dosiahnuť onen povestný obrat, keď Biely dom prestal Indiu považovať za nebezpečný a nevyspytateľný štát.

India ho presvedčila, že hoci nepodpísala Dohodu o nešírení jadrových zbraní, správa sa väčšinou tak, akoby bola signatárskou krajinou, čiže dobrovoľne dodržiava väčšinu jej podmienok. Svoj jadrový arzenál a všetky vývojové a produkčné pracoviská spoľahlivo stráži, nepredáva na čiernom trhu žiadne výrobné tajomstvá ani štiepny materiál a komponenty. Má dostatočnú sebadisciplínu pri limitovaní množstva vyrábaných jadrových hlavíc a udržiava iba taký ich početný stav, ktorý je potrebný na zabezpečenie odstrašujúcej sily.

India síce pôvodne zneužila civilný jadrový výskum na vojenské účely, ale tie už dávno uspokojila a svoje jadrové kapacity teraz zameriava na rozširovanie výroby jadrovej energie pre svoju energetickú sústavu.

Vojenské naďalej tajné. V súčasnosti generuje India v atómových elektrárňach len tri percentá celkovej spotreby elektrickej energie. Tento podiel chce systematicky zvyšovať, pretože fosílne zdroje energie si nestačí zabezpečovať v dostatočných množstvách a v prijateľných cenových reláciách.

Príklon k jadrovej energii je preto pre Indiu racionálne riešenie prehlbujúceho sa nepomeru medzi hladom po energii a dostupnosťou jej zdrojov. Podľa výpočtov niektorých indických národohospodárov mohol byť rast domácej ekonomiky o desatinu vyšší, keby mala k dispozícii potrebné energetické zdroje. India dováža približne 70 percent zdrojov, ktoré spotrebúva.

V novej dohode sa India zaväzuje podrobiť svoje civilné jadrové zariadenia kontrole inšpektorov MAAE. Zreteľne tak oddelí svoj civilný program od vojenského a sprístupní ho MAAE. Vojenský program zostane mimo ich dosahu. Členovia amerického Kongresu budú zaiste požadovať takú úpravu zmluvy, v ktorej by sa India zaviazala podpísať Dohodu o nešírení jadrových zbraní, pretože v existujúcej verzii ju k tomu nič neviaže.

Zarazená Čína. Americký prezident vidí v podpísaní dohody s Indiou príležitosť na lukratívne dodávky jadrového paliva a technológie indickým atómovým elektrárňam. O indických zákazníkov sa budú uchádzať americké firmy General Electric a Westinghouse, ale aj francúzska Areva, ktorá je najväčší svetový výrobca jadrových reaktorov. Čím viac ich India vybuduje, tým viac odľahčí globálny dopyt po fosílnych zdrojoch energie.

Nová americko-indická dohoda bude musieť nejakým spôsobom upraviť existujúce predpisy zakazujúce vyvážať jadrové technológie do štátov, ktoré nepodpísali Dohodu o nešírení jadrových zbraní. Americký optimistický, ústretový a obchodným pragmatizmom nabitý postoj k jadrovým ambíciám Indie si nemusia osvojiť Čína a Pakistan – dvaja susedia a potenciálni rivali Indie. Krajnú dôveru Bieleho domu k Dillí zrejme považujú za ukážku novej vojensko-politickej aliancie namierenej proti Číne. Tá z toho vyvodí nevyhnutnosť posilňovať vlastnú obranyschopnosť alebo zintenzívnením zbrojenia, alebo hľadaním vhodného partnera či partnerov do podobných strategických aliancií.

Za hlavného kandidáta si asi Čína vyberie Pakistan, ktorý Washington nepovažuje za dostatočne demokratický, spoľahlivý a schopný ustrážiť si územnú integritu pred vyčíňaním kmeňových bánd v pohraničnom Vaziristane. Do spolku urazených by mohol vstúpiť aj Irán, ktorému Washington nedôveruje napriek tomu, že je už dávno signatárom Dohody o nešírení jadrových zbraní.

Autor je spolupracovník TRENDU.